3. Mágia

MÁGIA …

ANGIE72Ďalšie články Vám pripravujem :)

Mágia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Prejsť na: navigácia, hľadanie

Mágia môže byť:

  • v okultizme, ezoterizme a etnológii: abstraktný systém, ktorého účelom je umožniť človeku ovládať svet prírody, vrátane predmetov, udalostí, ľudí a psychologických javov, pomocou paranormálnych, tajomných alebo nadprirodzených prostriedkov, pozri mágia (okultizmus)
  • v kultúrnej antropológii a pod.: čarodejníctvo
  • nesprávne: varietné kúzelníctvo, činnosť iluzionistu, pozri kúzelník (umelec)
  • prenesene: tajomné pôsobenie (napr. slova)

Pozri aj [upraviť]

Mágia (okultizmus)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Prejsť na: navigácia, hľadanie

Kirké podáva pohár Odyseovi (John William Waterhouse, 1891)

Mágia je abstraktný systém, ktorého účelom je umožniť človeku ovládať svet prírody, vrátane predmetov, udalostí, ľudí a psychologických javov, pomocou paranormálnych, tajomných alebo nadprirodzených prostriedkov. V mnohých kultúrach koncept mágie stojí z rôznych dôvodov v opozícii k vedeckému alebo náboženskému pohľadu na svet.

Etymológia [upraviť]

Aj keď sa bežne slovo mágia odvodzuje od gr. μάγος – mág, príp. gr. μαγεία – mágia a gr. μαγικός – magický, alebo staroperz. magh, cez lat. magus a franc. mage – mág alebo franc. magique – magický, slovo pochádza z indoeur. koreňa magh – mocný, veľký (porovnaj s nem. macht, angl. might, rus. магучий alebo sanskr. महा [mahā]). Hérodotos považoval slovo mágia za perzské.[1]
Pojem mágia, magický sa v širšom zmysle kryje s pojmami okultný (skrytý) alebo ezoterický (vnútorný). V tomto prípade sa pod mágiu zaraďujú parciálne náuky s aspektom „tajomna“, ako napr. alchýmia, astrológia, alebo mesmerizmus. V užšom ponímaní je mágia odborom konkrétnych okultných a ezoterických náuk buď teoretických, alebo praktických.[2]

Definícia [upraviť]

Zodpovedanie otázky „čo je to mágia?“ je podľa odborníkov ťažké a nejednoznačné,[1][3] a patrí k dlho diskutovaným problémom.[4] Na mágiu sa môžeme pozerať z dvoch rozdielnych pozícií, ktoré sa vzájomne vylučujú. Z pozície okultizmu, ktorý javy vysvetľuje konceptuálne, napr. hermetizmom, a z pohľadu vedy, ktorá sa snaží mágiu vyložiť pomocou vedeckých disciplín. Oba prístupy si však navzájom požičiavajú pomocné pojmové konštrukcie, ktoré vo svojom repertoáry nemajú. Dnes je však jasné, že fenomén mágie je transkulturálny, tj. objavuje sa vo všetkých kultúrach a je variovaný len rôznorodosťou jej pôvodu.[5]
Vedecké smery ako antropológia, sociológia, história, etnológia, psychológia alebo filozofia, sa zaoberajú mágiou a snahou o jej pomenovanie.[6] Všímajú si subjektívne a objektívne javy pripisované mágii a jej účinkom, ktoré sa dajú vedecky dokázať. Zjednodušene, väčšina vedeckých pohľadov pokladá mágiu za súčasť folklóru a spojuje ju so šamanizmom alebo čarodejníctvom „primitívnych“ národov, alebo s ich náboženstvom, ktoré vychádza zo snahy ovládať okolitú prírodu a prostredie.[7] „Ide o snahu a návod aktívne ovládať prírodné zákonitosti prostredníctvom ich napodobňovania“ a „pôsobiť na osoby prostredníctvom predmetov, ktoré boli s nimi v kontakte.“ Je založená „na predpoklade existencie určitého mystického vzťahu medzi vecami a javmi v prírode.“[8] Určité smery psychológie začali na prelome 19. a 20. storočia nachádzať spolčené témy s okultnými interpretácia magických fenoménov. Jungova psychoanalytická škola vytvorila jedno takéto prepojenie.[9]
Mágiu na druhej strane možno vnímať aj inak. V okultnom pohľade je aplikáciou napr. hermetických princípov, domnelým pozostatkom dávno stratenej múdrosti.[10] Prvorepublikový český okultista Jan Kefer pri tomto probléme píše o použití prístupu, „ktorý sa snaží pochopiť mágiu z jej vnútornej podstaty, pokladajúc ju buď za plod ľudskej vôle a určitého výcviku, alebo za náuku s vlastným experimentálnym priestorom, za špecifické odvetvie ľudského myslenia.“[6] Mágiu možno pokladať aj za „špeciálnu formu noetiky, umožňujúcu poznávanie transempirických rovín existencie, čím uspokojuje základnú ľudskú potrebu transcendencie. Zároveň je aj praktickou metódou, ktorá mágovi umožňuje pôsobiť v súlade so svojou vôľou na seba a okolitý svet nekonvenčnými prostriedkami kvôli uspokojeniu iných, materiálnejšie orientovaných ľudských potrieb.“[11] Alebo „je metóda využívania vzťahu medzi vedomím (poznanie), informáciami (bytie) a energiou (konanie). Poznanie je rozhranie medzi bytím a konaním a môžeme ním pôsobiť na veci v oboch oblastiach.“[12] Prípadne „mágia môže byť popísaná ako súbor techník, ktoré vedome menia vnímanie identity.“[13] Z kulturologické hladiska napr. „mágia predstavuje miesto stretávania, kde sa kríži náboženstvo s vedou, ľudové povery sa stýkajú s vierou vzdelaných vrstiev a normy fikcie sa miesia s realitou každodenného života. Ak stojíme na tejto križovatke, môžeme sa od nej vydať akýmkoľvek smerom.“[14]

Pôvod [upraviť]

Legendy [upraviť]

Jestvuje niekoľko špekulácií a legiend o pôvode mágie. Český psychológ a okultný historik Milan Nakonečný spomína hlavné tri:[15]

  • Pôvodom mágie je vyspelá zaniknutá civilizácia, ktorej znalosti sú dnes stratené a dajú sa len čiastočne deduktívne rekonštruovať z pozostatkov, ktoré boli roztrúsené po historických starovekých civilizáciách, akou bola staroegyptská alebo mayská. V tejto súvislosti spomína Platón v dialógu Kritias Atlantídu,[16][17] ale dá sa v príslušnej literatúre nájsť aj povestná Lemuria.[18]
  • Súčasná mágia je pozostatkom kedysi stratených ľudských schopností, ktoré umožňoval telesný orgán, tzv. „tretie oko“. Ten evolúciou degeneroval a nakoniec sa stratil. Jeho súčasným pozostatkom je epifýza. Orgán umožňoval priame vnímanie „astrálu“ a pôsobenie na neho. Túto hypotézu začiatkom 20. storočia hlásal medzi inými nemecký paleontológ Eduard Dacqué. Vychádzal s najväčšou pravdepodobnosťou z pozorovania plazov, u ktorých sa vyskytuje tzv. temenné oko, ktoré súvisí so spomínanou epifýzou. Je citlivé na svetlo a pravdepodobne ovláda hormóny termoreguláciejaštera. Príkladom môže byť novozélandská jašterica Tautara.
  • Mágia má mimozemský pôvod. V starozákonnej apokryfnej Henochovej knihe sú spomínaní anjeli, ktorí spolu s pozemskými ženami mali splodiť pokolenie obrov. Popritom anjeli pozemské ženy učili rôznym znalostiam, medzi iným ich naučili mágiu. Dôkazom pravdivosti legendy pre niektorých sú báje o obroch rozšírené po celom svete.

Fakty [upraviť]

Bližšie informácie v článkoch: Animizmus, Šamanizmus a Západná mágia

Podľa teórie anglického archeológa a biológa Johna Lubbocka u predchodcov druhu Homo sapiens neexistoval nábožensko-magický pohľad na svet.[19] Prvé nájdené známky magického myslenia sa nachádzajú až v pohrebných rituáloch ľudského druhu Homo sapiens neanderthalensis (600 000–350 000 až 50 000–25 000 pred Kr.).[20][21]
Vývoj mágie je úzko spätý so samotným civilizačným vývojom. Nakonečný rozoznáva štyri zemepisné oblasti, ktoré súvisia s rozvojom prvotných magických vetiev: Európa, Čína, India a Mezopotámia. Ich vzájomné interakcie sú príčinou rozmanitosti jej neskorších foriem. Základom súčasnej západnej mágie je pravdepodobne mágia Mezopotámie, ktorá sa cez Babylóniu a Egypt rozvinula do základov dnešného západného okultizmu.[5]
Prameň svetového fenoménu mágie je možné deliť na dva toky, ktoré ústia do súčasných foriem šamanizmu a mágie rôznych svetových okultných skupín:[5]

  • Mágia v šamanizme a „primitívnych“ nábožensko-magických systémoch: zdrojom, ktorý sa zdá byť takmer stratený, bola schopnosť magicky myslieť a to dávnemu človeku umožňovalo inak nazerať na svoj svet a komunikovať s inými (magickými) svetmi, čo už je nášmu súčasnému chápaniu a vnímaniu cudzie. Podobne píše rumunský religionista Mircea Eliade o magickom svete ľudských predkov: „Na rozdiel od človeka modernej spoločnosti bola obrazová aktivita prehistorického človeka nadaná mytologickou dimenziou.“[22]
  • Mágia rôznych skupín a spoločností: zdrojom sú náuky tradované určitými uzatvorenými spoločnosťami, ktoré pochádzajú z magických systémov starších kultúr, akým bol napr. Staroveký Egypt, prípadne novšie náuky vytvorené podľa starších vzorov. Niekedy sa označuje ako „vyššia mágia“.

Mágia podľa antropológie [upraviť]

Nuvola apps xmag.png

Pozri aj: Mýtus a rituál

Vúdú symbol (vévé) „Papa Legba“, ducha križovatiek a strážcu prahu.

Téma mágie sa v antropológii často spája s pojmom náboženstva. Arthur Lehmann a James Myers pri súčasnom štúdiu náboženských javov odporúčajú rozšíriť záber antropológie na magické a tajomné prvky v ľudskej spoločnosti. „Rozšírenie náboženstva mimo duchovné a nadľudské bytosti na všetko, čo je mimoriadne, tajomné a nevysvetliteľné, umožňuje komplexnejší pohľad na náboženské správanie etník vo svete a umožňuje antropologický výskum takých javov, akými sú mágia, čarodejníctvo, kliatby a ďalšie praktiky, ktoré majú zmysel ako pre predliterárnu spoločnosť, tak aj pre spoločnosť s písanou kultúrou.“[23]
Škótsky antropológ James Frazer[24] roku 1890 formuloval teóriu, v ktorej mágia je jedeným zo stupňov vývoja myslenia spoločnosti. Tvrdil, že z magického pohľadu na svet sa vyvinul náboženský pohľad, tzn. evolučný reťazec: mágianáboženstvoveda. Mágiu, ako „mylnú predstavu o príčine súvislostí prírodných javov,“ rozdelil takto:

  • Základom je sympatetická mágia, ktorá predpokladá tajomnú súvislosť medzi všetkými javmi a vecami v prírode. Súčasťou je[25]
    • homeopatická mágia, ktorá narába s podobnosťou v duchu „podobné tvorí podobné“, čo ústi do napodobňovania (napr. privolávanie dažďa liatím vody na zem), a
    • kontaktná mágia, ktorá vychádza z predpokladu, že veci, ktoré raz boli spolu alebo tvorili celok, budú na na seba navzájom pôsobiť na diaľku aj po rozdelení (napr. snaha získať malú časť nepriateľa, aby sa nadviazal kontakt medzi čarodejom a ním).

Ďalej časťami všeobecnej mágie sú[26]

  • teoretická mágia ako pseudoveda,
  • praktická mágia ako pseudoumenie, v nej
    • kúzelníctvo ako pozitívna mágia, ktorej cieľom je vyvolať žiadúci efekt, a
    • tabu ako negatívna mágia, ktorej cieľom je zabránenie nežiadúceho efektu.

Podľa Frazera ľudia postupom času zistili, že mágia a jej princípy nezaberajú a tak vznikol náboženský pohľad na svet, kde vládnu nadprirodzené mocnosti a bohovia.[25] Frazer vo svojej práci zaujímal k mágii kategorické a nekompromisné stanovisko: „Mágia je falošný systém prírodných zákonov rovnako ako mylný návod k konaniu. Je to klamná veda rovnako ako pochybné umenie.“[27]
Frazerove názory sú v súčasnosti prekonané. Fenomén mágie stále existuje paralelne na jednom mieste s náboženstvom a vedou. Príkladom môže byť šamanizmus, ktorý je dnes rozšírený v priemyselne rozvinutých oblastiach Európy a Spojených štátoch,[28] prípadne nižšie spomínaný zvyk zo Srí Lanky objednávať si v náboženských svätyniach magické zákroky.[29]

Mágia a veda [upraviť]

Rovnako ako veda aj mágia vychádza z presvedčenia, že človek môže využiť prírodné zákony vo svoj prospech.[30] Podľa Frazera „sympatetická mágia vo svojej čistej podobe vychádza z predpokladu, že v prírode jedna udalosť vyplýva nevyhnutne a nemenne z inej, a to bez zásahu akéhokoľvek duchovného alebo osobného činiteľ. Teda jej základná koncepcia je totožná s koncepciou modernej vedy. … Nenalieha prosbami na žiadnu vyššiu moc, nedožaduje sa priazne nejakej nestálej a vrtošivej bytosti. Nepokoruje sa pred žiadnym hrozivým božstvom. … Osudová chyba mágie … spočíva v úplne nesprávnej interpretácii oných zvláštnych zákonov, ktoré riadia túto následnosť“ (že v prírode jedna udalosť vyplýva nevyhnutne a nemenne z inej).[31][32]
Mágia operuje s pojmami, ktoré sú cudzie konvenčnej filozofii a rovnako aj vede. Nakonečný je presvedčený, že „existujú isté mosty medzi mágiou a vedou.“ „Apriorné odmietanie mágie ako obyčajnej fantazmagórie je príliš jednoduché. Mágia je vo svojej podstate ne-vedecká, ale to neznamená, že jej fenomény nejestvujú. Nejestvujú len vo fyzikalisticky, príp. konštruktivisticky zjednodušenom modele sveta.“ Ďalej tvrdí, že veda sa k mágii stavia odmietavo s predpokladom, že jediné, čo existuje, je to, čo môže dokázateľne zaznamenať svojimi vedeckými nástrojmi. Magické účinky môžu súvisieť s určitými vlastnosťami človeka, ktoré biológia alebo antropológia doposiaľ nepozná, a svojím spôsobom výskumu ani poznať nemôže. Podľa Nakonečného mágia ide v poznávaní človeka ďalej ako filozofia a využíva na to svoje vlastné špeciálne metódy.[33]

Synchronicita [upraviť]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Synchronicita

Moderný výklad princípov pôsobenia mágie operuje s pojmom synchronicita. Je to termín, ktorý zaviedol psychoanalytik Carl Gustav Jung a popisuje zmysluplné koincidencie (zhody náhod), ktoré nie je možné vysvetliť zákonom príčiny a následku. Podľa Junga existujú udalosti, ktoré sú prepojené skôr vzorom (významom) ako časom. Tento pojem je niektorými autormi interpretovaný ako prejav pretrvávajúceho dialógu medzi vnímajúcim a univerzálnym vedomím. Vzájomná komunikácia je do tej miery jasná, do akej miery je jej vnímajúci prístupný.[34] Veľkým zástancom Jungovej teórie synchronicity bol fyzik Wolfgang Pauli.
Ešte pred Jungom, začiatkom 20. storočia, operoval s veľmi podobným konceptom seriality nemecký biológ Paul Kammerer. Rozvíjal myšlienku, že „zároveň s kauzalitou pôsobí vo vesmíre aj nekauzálny princíp. Je to akási príťažlivá sila, afinita, ktorá selektívne pôsobí na formu a funkciu, a priťahuje k sebe spriaznené konfigurácie v čase a priestore.“ Bohužiaľ, ani Kammerer, rovnako ako Jung, neponúkol vysvetlenie javu, ktorý pozoroval pri svojom vedeckom bádaní.[35]
Okultisti sú presvedčení, že práve k takejto synchronicite dochádza pri magickej činnosti. Podľa ich predstavy mág alebo šaman vytvára predpoklad pre synchronicitu rituálom alebo iným magickým úkonom, v duchu homeopatickej mágie. Magický rituál, pripadne úkon, je duchovným magnetom, ktorý má pritiahnuť zodpovedajúcu udalosť. Mág vytvára príčinu, že sa stanú dve udalosti, ktoré nie sú na seba kauzálne viazané: rituál a cielenú udalosť.[36]

Mágia a náboženstvo [upraviť]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Mágia a náboženstvo

Mongolský šamanský bubon

V „primitívnych“, ale aj v neskorších kultúrnych spoločenstvách, mágia s náboženstvom tvorí pevné spojenie v nábožensko-magickom celku. Hlavnou postavou v ranom štádiu kultúrneho vývoja bol šaman, ktorý mal v takomto spoločenstve výnimočnú úlohu sprostredkovateľa transcendentna, pri tom mal k dispozícii ako jeden z nástrojov práve mágiu.[37] Spätosť mágie s náboženstvom môžeme pozorovať v samotnom magickom konaní: nad kúzelnými bylinami sa odriekavajú modlitby, verše posvätných textov sa píšu na chlieb, ktorý sa v zápätí rozdrobí do lektvaru, zaklínanie je niekedy podobné žehnaniu inokedy zažehnávaniu, apod.[38] Napriek tomu súčasné monoteistické náboženstvá sa stavajú k mágii odmietavo.
Frazer pod náboženstvom rozumel „uzmierovanie alebo nakláňanie si síl, nadradených človeku, ktoré v očiach veriacich riadia a ovládajú deje prírody a ľudského života.“ Potom náboženstvo rozdelil na teoretické (viera) a praktické (s nim súvisiace činy). Náboženstvo má podľa neho veľa spoločných prvkov s mágiou, hlavne rituál, ale úplne sa s ňou neprekrýva. Rozdiel medzi mágiou a náboženstvom vidí vo viere v transcendentálne autonómne a inteligentné bytosti, ktoré podľa neho náboženstvá majú a mágia nemá. „Je pravda, že mágia sa často zaoberá duchmi … ale kedykoľvek s nimi narába, zaobchádza s nimi ako s neduchovnými činiteľmi, tj. že ich obmedzuje alebo núti, ale nepokúša sa ich získať na svoju stranu, ako to robí náboženstvo.“[39] Podľa Kieckhefera „náboženstvo považuje bohov za samostatných aktérov, ktorých dobrú vôľu možno získať len pokorou a úctou. Mágia sa pokúša manipulovať s božstvami … rovnako, ako zapíname alebo vypíname elektrinu.“ Tento rozdiel nie je však pre súčasnú antropológiu veľmi dôležitý.[40] No aj napriek týmto protikladom, koexistovala mágia s náboženstvom dosť dlhé historické obdobie, hlavne pri vyspelejších kultúrach, ako napr. v Indii alebo v Egypte. Frazer bol presvedčený, že „staroveká mágia bola skutočným základom náboženstva.“[41] Rovnako aj dnes sa v Európe alebo v Ázii mieša mágia s náboženstvom. Podľa neho univerzálnou vierou všetkých ľudí, bez rozdielu, je viera v mágiu, ktorú vidí ako nejaký spodný prúd pod všetkými náboženstvami, ukazujúcu veľkú vzájomnú podobnosť v lokálnom chápaní magických princípov. Takúto vieru prisudzuje nevzdelaným a nízkym spoločenským vrstvám vyspelých civilizácií, ktoré sú podľa neho na podobnej úrovni vedomia akú majú „primitívne“ spoločenstvá „divochov“.[42]
Hlavným spoločným komunikačným prostriedkom náboženstva a mágie s transcendentnom je modlitba (vo význame prosby alebo žiadosti nadprirodzenej bytosti alebo bohu). Ňou sa žiada intervencia v prospech osoby, ktorá modlitbu ponúka. Podľa niektorých autorov rozdiel medzi magickým aktom a náboženskou modlitbou je v tom, že na náboženskú modlitbu odpovedá božstvo s nezávislou vôľou, zatiaľ čo magická operácia je závislá na určitých subjektívnych podmienkach, ktoré podmieňujú jej účinnosť. Buď je to samotná povaha magickej operácie, sila mágovej vôle, alebo viery, že je schopný ovládať bytosti, na ktoré sa obracia. Teda, ak modlitba „nefunguje“, znamená to, že boh sa rozhodol na ňu nereflektovať. Keď sa nepodarí magická operácia, ktorej modlitba je súčasťou, znamená to, že sa vyskytla chyba alebo nedostatok v samotnom akte. V podstate magické rituály kladú väčší dôraz na správne dodržiavanie foriem a nie sú tak formálne ako modlitba. V tejto diferencii je možné vidieť paralelu k rozdielu medzi invokáciou (vzývaním) a evokáciou (zaklínaním).[43]
Podľa Roberta Parkera „mágia sa od náboženstva odlišuje ako burina od kvetín“. Často je považovaná za činnosť, ktorá siaha od hlúpych predsudkov až po skazenosť alebo nebezpečenstvo.[44] Aj keď sa zdá, že mágia si požičiava od náboženstva, preberá rituály, niekedy sa nedá jedna od druhého odlíšiť.[45] Často sa mágia líši od náboženstva tým, že je skôr manipulatívna ako prosebná. Nie je to však pravidlom, pretože niektoré náboženstvá otvorene vyvíjajú určitý nátlak na svoje božstvá.[46][47] Iné všeobecné kritérium vzniká z presvedčenia, že mágia presadzuje „sebecké“ záujmy, často potajme a často za honorár. Oproti tomu náboženstvo sa venuje „vyšším“ cieľom, napríklad spaseniu alebo znovuzrodeniu, a otvorene prináša pozitívne výsledky pre spoločenstvo alebo nasledovníkov.[48] Tento názor stojí v protiklade s iným, ktorý už dnes odmieta tradičné videnie rozdielov medzi mágiou a náboženstvom a opak dokazuje javom, dejúcim sa v súčasnosti v budhistických, hinduistických a moslimských svätyniach na Srí Lanke: Klienti si bežne objednávajú magický úkon vo svojej svätyni. Nie sú to zločinci, ani nemajú nekalý úmysel (ako sa na nich tradične pozerá), vo svojom živote sa snažia dodržiavať zákony, no boli k takémuto konaniu donútení situáciou alebo nepriateľom, a nevidia iné východisko ako čary.[29]

Mágia v animizme a prírodných kultúrach [upraviť]

Nuvola apps xmag.png

Pozri aj: Mýtus a rituál

Talisman. Tepaný medený pliešok. Seljuq, Iran. 12. storočie.

Magické javy sa vyskytujú v celom spektre prírodných kultúr, od austrálskych domorodých kmeňov a novozélandských Maorov, cez indiánske kmene dažďových pralesov v Južnej Amerike, kmene Krovákov v Afrike, až po staré pohanské kmeňové spoločenstvá v Európe. Celosvetové kontakty s mágiou vo forme totemizmu a šamanizmu sú viac než pravdepodobné v skorých štádiách vývoja ľudstva. Jestvujú zobrazenia z babylonskej a staroegyptskej kultúry, ktoré dokazujú neskorší nábožensko-magický vývoj práve z tohto zdroja.
Pre šamanizmus je organickou súčasťou okrem extatického stavu práve mágia a špecifické magické techniky,[49] aj keď tie spravidla existujú nezávisle vedľa iných magických foriem.[50] Okrem toho niektoré izolované prvky šamanizmu dodnes uchovávajú pozostatky rôznych foriem „archaickej mágie.“[51]
Inou premenou prešli kultúry, ktoré sa v minulosti domestikáciou plodín skoro pretransformovali z paleolitického zberačsko-loveckého spôsobu života do neolitických roľníckych spoločností. Bola to premena duchovného života (lov živočíchov bol nahradený pestovaním rastlín, čo od základov zmenilo kozmologické koncepty týchto spoločenstiev)[52] a tento posun v spiritualite komunity sa prejavil na organizácii každodenného života. Náčelníci sa stali vládcami a šamani kňazmi. Zmena sa udiala aj v praktickej aplikácii pojmov. Zatiaľ čo šamanovou úlohou bolo magickou cestou zabezpečovať komunikáciu medzi kmeňom a duchovným svetom (kmeňovým nevedomím), a z tejto komunikácie prosperovať v súlade s potrebami kmeňa, úlohou kňaza bola magická komunikácia s božstvom a presadzovanie božských záujmov. Táto zmena predstavuje prvotné odňatie magickej moci účastníkom v prospech vzdialenej autority. Stalo sa to na vývojovom stupni, keď sa na najvyššej spoločenskej úrovni uzákonené a rozvinuté rituály začali etablovať v širšej spoločnosti. Takýmito rituálmi boli napríklad pohrebné obrady Egypťanov alebo obetné obrady Babylončanov, Peržanov, Aztékov a Mayov.

Mágia a antické náboženstvá [upraviť]

Staroveký Egypt [upraviť]

V staroveku mala egyptská mágia zvučné meno a dnes je v západnom okultizme pokladaná za jednu z najdôležitejších etáp vývoja mágie v ľudských dejinách.[53] Dôkazy o jej používaní pochádzajú už z raných staroegyptských dejín, tj. už pred rokom 3 000 pred Kr. Bola úzko spätá s náboženstvom[54] a pracovala skoro výhradne s božstvami. Rozlišovať medzi náboženskými a magickými úkonmi v tomto prípade je veľmi ťažké. Mágia mala niekoľko významných funkcií v spoločnosti, napr. ochrana panovníka, ochrana proti démonom, alebo nástroj lekárstva. Bohom múdrosti a mágie bol Thovt. Bola doménou kňazov, ktorí slúžili obrady po celom území ríše v chrámoch, zasvätených rôznym božstvám. Na sklonku staroegyptských dejín chodili do Egypta študovať grécki filozofi, napr. Pytagoras, Empedoklés, Démokritos a Platón. Staroegyptská mágia sa zakladala na tzv. technikách sily slova (mená, prednes, recitácia, vzývanie)[55] a mala invokačný charakter. Pracovala s konceptom reinkarnácií, hierarchiami božstiev, dbala na rituálnu čistotu, používala astrológiu a magické predmety, hlavne amulety. Po dobití Egypta Alexandrom Macedónskym roku 332 pr. Kr. a počas následného helenistického obdobia, egyptská mágia splynula s gréckou. Do dnešných dní sa zachovalo väčšie množstvo magických záznamov,[56] prekladov, písaných na papyruse alebo na stenách hrobov a chrámov. No aj tak je možné s určitosťou povedať, že je to len zlomok toho, čo bolo kedysi povolaným k dispozícii.[57]

Babylónia [upraviť]

Babylónska mágia pracovala so zložitým systémom bohov a démonov.[58] Predpokladá sa, že práve tento nábožensko-magický systém je základom neskorších magických prúdov, ktoré vyústili do západných magických systémov. S mágiou starovekého Egypta sa v niektorých momentoch zhoduje a v iných zase odlišuje. Obe poznajú astrológiu, analógiu (homeopatiu, podobnosť) prvkov a zhodujú sa v základných magických pravidlách a úkonoch. Oproti tomu egyptský nábožensko-magický systém nepozná démonov (až ku koncu sa objavujú importy z okolitých kultúr, hlavne z oblasti Mezopotámie). Keďže veľmi početní démoni sú v Babylónii ľuďom bližší, babylónske božstvá nemajú tak vyhranený tvar ani mytológiu ako egyptské. Kefer pripomína, že babylónska mágia už v 2. tisícročí pred Kr. poznala všetky magické techniky, postupy a nástroje, ktoré sa používali v Európe v stredoveku a novoveku, napr. zaklínanie, volt, zákon spätného odrazu, nekromancia, použitie talizmanu a amuletu, rituálny odev alebo magický kruh. Existovalo niekoľko kást kňazov a kňažiek, ktorí vykonávali magickú prax. Podľa svojej špecializácie sa delili napr. na zaklínačov, obetníkov, lekárov alebo exorcistov. Vplyv babylónskej mágie bol na neskorší vývoj mágie oveľa väčší ako vplyv staroegyptskej.[59]

Perzia [upraviť]

Slovo mágia, príp. mág, pochádza priamo zo staroperz. slova magi, čo bol podľa Hérodota názov jedného zo šiestich médskych kmeňov, tvoriacich Médsku a neskôr Perzskú ríšu, ktorý si vyhradil používanie mágie.[60] Tá s najväčšou pravdepodobnosťou, vychádzajúc z babylonskej mágie, hrala významnú úlohu v pôvodnom predzoroastriánskom náboženstve ríše. V období zoroastrizmu dosiahla perzská mágia stupeň, keď bola susedmi obdivovaná a uznávaná. Hérodotos spomína v tejto súvislosti kulty Slnka, Mesiaca alebo štyroch živlov, ktoré sa premietali do praktického života, napr. do architektúry. Bytosti, s ktorými perzská mágia pracovala, stáli na bipolárnom základe (svetlo – tma). Siedmi duchovia temnoty sa nazývali dévovia, ich protikladmi boli amšaspanti. Okrem nich sa v magickom arzenáli nachádzalo množstvo ďalších bytostí, medzi inými aj 28 izedov, géniov predstavujúcich archetypy, napr. génius ohňa, neba, prameňov, pravdy, odvahy alebo vedy a zákona.[61]

Grécko a Rímska ríša [upraviť]

Bližšie informácie v článkoch: Mágia v grécko-rímskom svete a Teurgia

Amulet s vyobrazením Démiurga Jaldabaotha, stvoriteľa a strážcu sveta gnostikov.

Gréci, rovnako ako ich susedia, verili v strašidlá a démonov, uctievali svojich mŕtvych, z čoho sa vyvinul kult héróov. V odľahlejších častiach starovekého Grécka, v Trakii a Arkadii, sa ešte do neskorého rímskeho obdobia dochovali staré magické zvyky obyvateľov. Pôvodne grécky magický panteón nepoznal démonov (daimónov), za všetko, čo sa dialo, mohla vôľa bohov. V Homérových dielach, napr. v Odyssey, môžeme nájsť podrobné popisy magických rituálov a predstáv. Hekaté bola bohyňou čarodejníctva a mágie. Neskôr starogrécka mágia začala veriť v „úplnú moc ľudského slova, ktorá zasahuje aj do stredovekých predstáv, … [vykonávala] teurgickú liečbu v chrámoch, … [používala] pózizmus, spevy, obete, veštenie ako súčasť náboženstva.“ Grécka divinácia mala niekoľko foriem, často sa veštilo z letu vtákov alebo zo sústavy šťastných a nešťastných dní. Empedoklés a Pytagoras odmietali podsvetie, čo pravdepodobne podporilo vieru v prevteľovanie. Z tohto obdobia pochádza aj názor, že čarodejnice sa dokážu meniť na zvieratá. Zvláštnou udalosťou v starogréckom nábožensko-magickom živote boli mystériá, rituály venované rôznym mytologickým a náboženským postavám s množstvom magických prvkov. Zúčastniť sa na nich bolo dovolené len zasväteným. Takými boli, napr. Eleusinské[62] a Orfické mystériá, alebo mystériá Bakchovho či Dionýzovho kultu. Medzi najznámejších stúpencov starogréckych mystérií patrili Platón a Pytagoras. Podľa legendy mágiu do Grécka priniesol Xerxésov dvorný mág Ostanés. Import cudzích magických a teologických predstáv začal grécko-perzskými vojnami, zosilnil Alexandrovými výbojmi a pokračoval v helenizme. Rovnako do gréckej mágie prúdili aj magické techniky a slová, ktoré vďaka cudzorodosti postupne degradovali a stali sa nezrozumiteľnými a skomolenými. V tejto podobe potom prešli do stredovekej a neskôr novovekej európskej mágie.[63]
V starovekom Ríme sa náboženstvo a mágia spájala v jeden nerozdeliteľný celok. Vychádzala z názoru, že ľudská duša je nesmrteľná a v podsvetí sa môže zmeniť na génia alebo na daemona. Okrem chrámovej mágie existovala aj ľudová, ktorá sa od prvej odlišovala iba inou formou magických praktík, božstvá, démoni a ostatné bytosti, spolu s kozmologickým konceptom boli rovnaké. Magické úkony, ako vykladanie znamení (lat. omina), veštenie lósom alebo z letu vtákov (lat. auspicium), boli pravidelnými súčasťami náboženských rituálov. Podobne sa používali aj ďalšie spôsoby veštenia dnes už menej známe, ako napr. veštenie z vnútorností obetných zvierat (lat. haruspicium) alebo veštenie zo zobania posvätných sliepok. Najslávnejšia veštiareň bola v Tiburu (dnes tal. Tivoli). Rimania prikladali veľký magický význam blesku, rovnako ako pred nimi Etruskovia. Od nich prevzali aj ľudovú vieru v zlý pohľad, démonov a strašidlá, tj. duše mŕtvych blúdiacich za trest po svete. Čarodejnice mohli lietať povetrím ako vtáci. Náboženská mágia predpokladala sústavný styk bohov so svetom. Používala obe formy mágie, tzn. homeopatickú a kontaktnú. Za veľmi dôležitú považovala rituálnu čistotu a obetu. Pred bohmi zastupoval rodinu otec a štát úradník, pretože podľa oficiálneho názoru štátna inštitúcia bola obrazom božského usporiadania sveta. Vďaka rímskej expanzii prenikal cudzí vplyv aj do rímskeho náboženstva, ktoré sa mu vôbec nebránilo, dokonca ho ochotne prijímalo. Pod územie ríše sa dostali aj miestne náboženstvá, spoločenstvá a skupiny, ktoré boli samostatnými nábožensko-magickými systémami, ako napr. židovské náboženstvo alebo gnostické náboženské skupiny.[64] Svoju významnú úlohu zohrali aj filozofické smery, ktoré sa objavili v neskoršom období helenizmu, akými boli novoplatonizmus a hermetizmus.[65]

Mágia v taoizme a budhizme [upraviť]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bön

Podľa Kefera čínska mágia navršovala svoj magický repertoár s prichádzajúcimi filozoficko-náboženskými obdobiami. Základom je animizmus, ktorý sa v niektorých prvkoch prejavuje dodnes, a systematicky predpokladá, že v každej veci sídli duch šin, od kameňov až po hory, rieky a planéty. Nad čínskym animizmom sú navrstvené štyri učenia, ktoré tvorili čínsky náboženský a filozofický systém: Lao-c’ovtaoizmus, Kchung-fu-c’ovkonfucianizmus, budhizmu a lamaizmu. Mágia v Číne bola známa medzi všetkými sociálnymi vrstvami, pracovala so systémom duchov a preberala, príp. pridávala k nej formy oficiálneho náboženstva. Rozšírený bol kult mŕtvych.[66]
Budhizmus pri svojej integrácii v Ázii absorboval časť magických techník pôvodných lokálnych nábožensko-magických tradícií.[67] Napr. tibetský budhizmus včlenil niektoré magické spôsoby pôvodného bönu. Tento proces výstižne vykresľuje legenda o tibetskom svätcovi Milaräpovi, ktorý predtým, než sa stal vynikajúcim budhistickým lámom, bol vyučeným bönistickým čarodejom (tib. bönpa).[68] Panteón bytostí, s ktorými narába tibetská mágia, je teda priamo spätý s tradičnou bönskou, tantrickou a lamaistickou kozmológiou. Podobne je rozvrstvený svet na množstvo úrovní a „svetov“ s určitými kvalitami, vlastnými bytostiam, ktoré ich obývajú. V náuke tibetského bönu sa po generácie odovzdávali praktické inštrukcie, ktoré obsahovali okrem psychomentálnych cvičení, posilňujúcich vôľu a vedomie, aj „mýty, legendy, magické rituály a úkony zamerané na liečenie a prosperitu,“ a zahŕňali tiež „rôzne očistné rituály (magické, prorocké, veštecké atď.).“[69]

Mágia v hinduizme [upraviť]

Často sa tvrdí, že India je krajinou mágie, či už nadprirodzenej alebo prírodnej. Hinduizmus je jedným z mála náboženstiev používajúcich posvätné texty, ako napr. Védy, ktorých časti sa zaoberajú bielou a čiernou mágiou. V Atharvavéde sa spomínajú mantry, ktoré môžu byť použité rovnako pre dobrý, tak aj pre zlý úmysel. Slovo mantrik znamená doslovne „mág“, pretože mantrik obyčajne ovládal mantry, vzývania a kliatby, ktoré mohli byť použité pre dobrý alebo zlý úmysel. Veľa askétov po dlhom období pôstu a meditáciách údajne dosiahli stav, keď disponovali s nadprirodzenými schopnosťami. Napriek tomu si viacerí z nich zvolili možnosť ich nepoužívať a radšej sa zamerať na duchovnú premenu. Niektorí sidharovia tvrdili, že dokázali zázraky, ktoré by normálne boli nemožné.

Mágia a monoteizmus [upraviť]

Judaizmus, kresťanstvo a islam oficiálne považujú mágiu za zakázané čarodejníctvo a často trestali s rôznou tvrdosťou tých, ktorí sa ňou zaoberali. Ďalšou tendenciou v oficiálnych monoteistických náboženstvách bolo odmietanie všetkých magických prejavov ako podvodov a ilúzií. Gnosticizmus mal silný mystický náboj a popri mágii (amulety) používal aj teurgiu.

Judaizmus [upraviť]

Bližšie informácie v článkoch: Kabala a Hermetická kabala

Sigilá v diele Sefer Raziel ha-Malach

Oficiálne židovské autority mali vďaka jednoznačnému výroku v Tóre vždy jasno. V (Exodus 22:18) je veta, ktorá sa priamo týka mágie: „Nenechaj čarodejnicu nažive.“ A aj niektoré ďalšie udalosti, ktoré sú popisované, majú jednoznačný odkaz, ako pristupovať k mágii. Veľmi známy je „magický“ súboj Mojžiša a Árona s egyptským faraónom a jeho kňazmi.[70] Napriek tomu mágia existovala v rôznych úrovniach, od ľudovej až po „vysokú“ chrámovú.
Pri náboženských rituáloch, a aj vo všednom živote, sa zdôrazňovala rituálna čistota. Inštitút kňaza bol vyhradený Levitom, príslušníkom jedného z dvanástich hebrejských kmeňov. Veľkňazi mágiu prakticky používali napr. na divináciu kameňmi Urim a Thumin. Verili vplyvu hviezd na osud človeka, veštili z pečene alebo vody apod. Magický panteón predpokladal dva svety, stojace proti sebe. Svet dobra, ktorý obývajú anjeli, tj. božie sily, a svet zla, obývaný démonmi, z ktorých niektorí boli božstvá susedných národov. Tieto predstavy sa objavili neskoršie v stredovekej európskej mágii, rovnako ako sa dnes objavujú v klasickej forme západnej mágie.[71]
Podľa tradície najväčším židovským mágom bol kráľ Šalamún, syn kráľa Dávida, povestný svojou múdrosťou. Ako svojho autora ho označujú, okrem iných diel, aj niektoré magické texty z prostredia stredovekej európskej mágie. Nemožno nespomenúť ani pražského Golema, ktorý je asi najznámejším produktom hebrejskej kabalistickej mágie. Jeho korene však siahajú až do starovekého Egypta, k vešebovi – soške služobníka, ukladanej vo väčšom počte do hrobu svojho pána.[72]
Židovská mágia sa pokladá za článok, ktorý spája antické a novoveké magické tradície. Židovské náboženstvo je prísne monoteistické a tento fakt sa odzrkadľuje aj na systéme magických koncepcií a predstáv. Charakter striktne ortodoxného náboženstva mal za následok vznik „do neba volajúcich kabalistických špekulácií“. Za priameho predchodcu židovskej mágie sa dá pokladať staroegyptská, chaldejská a perzská mágia. Rovnako ako ony, aj hebrejská mágia bola založená na technikách sily slova. Jej východiskom bol filozofický koncept s jedným Bohom. Z praktických dôvodov ho bolo potrebné „rozdeliť“ na časti, ktoré symbolizovali archetypálne kozmologické kvality. Tie boli potom reprezentované, napr. božími menami (IHVH, Adonaj, El alebo Elohim) alebo inými, navzájom prepojenými systémami ďalších kabalistických mien a atribútov.[71]
Kabala je v podstate židovská mystika, umožňujúca „veľmi presný popis transempirických skutočností a svetov“, ktorá však má množstvo praktických magických aplikácií.[73] Všetky židovské magické (kabalistické) diela sú pseudoepigrafické. Sefer Raziel ha-Malach je astrologické dielo, z časti založené na magickom manuáli z neskoršieho staroveku. Sefer ha-Razim odovzdal podľa kabalistov anjel Raziel Adamovi po tom, čo bol vyhnaný z Raja. Sefer Zohar je pseudoepigrafické kabalistické dielo, ktoré v skutočnosti vzniklo pravdepodobne v stredoveku. Ďalším slávnym dielom je Sefer Jecira, ktorého vznik tradícia kladie do čias patriarchu Abraháma. Sklon klásť vznik pseudoepigrafických spisov do pradávna má svoj pôvod v apokalyptickej literatúre. Tá tvrdí, že ezoterické poznanie, ako napr. mágia, veštenie a astrológia, boli ľuďom odovzdané v ďalekej minulosti dvomi anjelmi, Azom a Azazelom, prípadne Azezelom a Uzazelom, ktorí „spadli“ z neba.[74] Okrem týchto diel existujú ďalšie magické diela a grimoáre, väčšinou stredoveké, ktoré z judaizmu vychádzajú a hlásia sa k nemu, napr. Šiesta kniha Mojžišova, zaoberajúca sa evokačnými prostriedkami pre vyvolávanie duchov a anjelov.[75]

Kresťanstvo [upraviť]

Bližšie informácie v článkoch: Západná mágia, Renesančná mágia a Grimoár

Kresťanské autority už od raných období hľadeli na mágiu v rôznych negatívnych škálach, od podozrenia až po priame odsúdenie. Ich snaha potlačiť prejavy mágie a čarodejníctva pomocou rozvinutej filozofickej protiargumentácie však zapríčinila vznik vlastých základov neskoršej stredovekej západnej mágie.[76] Keď sa kresťanstvo stalo rímskym štátnym náboženstvom (od roku 313), mágia bola po čase postavená mimo zákon a začala byť hrdelným zločinom.[77] Napriek tomu dodnes niektoré používané náboženské úkony sa dajú svojimi vonkajšími znakmi pokladať za magické, napr. uctievanie svätých pozostatkov alebo svätenie vody. Oproti tomu je zakázaná napr. nekromancia alebo goétia. Niektorí učení autori, ako napr. Johannes Hartlieb, zavrhli všetku magickú prax ako rúhanie sa Bohu, zatiaľ čo iní vykresľovali prírodnú mágiu (lat. magia naturalis), často sa v skutočnosti prelínajúcu s vtedajšou medicínou, ako činnosť, pri ktorej človek nehreší. Túto pozíciu zastával napr. Heinrich Cornelius Agrippa, jeden z najznámejších renesančných mágov. Známa postava Fausta vznikla z historickej postavy nemeckého mága Doktora Johanna Fausta zo 16. storočia a stala sa vďaka ľudovým príbehom prototypom vzdelaného mága, ktorý sa stal obeťou paktu s diablom (démonom Mefistofelom).[78]
Charakter stredovekej mágie v kresťanskom prostredí vychádza zo židovskej a gréckej tradície, a sprostredkovane zo staroegyptského, babylonského a perzského vplyvu. Rovnako, ako aj súčasná klasická vetva západnej mágie, ktorá naviac priberá niektoré indické prvky.[79]
Súčasný katechizmuskatolíckej cirkvi zaraďuje veštenie a mágiu ako previnenie sa proti prvému prikázaniu.[80] Zohľadňuje síce možnosť bohom inšpirovaného proroctva, ale odmieta „všetky formy veštenia.“[81] Odsek o „magických a čarodejníckych úkonoch“ je menej dôrazný a špecifikuje „pokusy ovládnuť okultné sily“ s úmyslom „mať nadprirodzenú silu nad ostatnými“.[82][83] Katechizmus vyjadruje aj pochybnosti nad niektorými rozšírenými javmi v ľudovom katolicizme, ale konkrétne ich nevymenováva.[84]
V kontexte mágie a kresťanstva je známy novozákonný príbeh Šimona Mága zo Samárie (Skt. 2:8–24), ako sa snažil zapôsobiť svojou mágiou na ľudí a apoštolov.[85] V ranom období kresťanstva boli samotní kresťania a hlavne Ježiš s apoštolmi obviňovaní pohanmi z mágie a čarov.[86]

Islam [upraviť]

Každá diskusia o moslimskej mágii nastoľuje dve skupiny problémov. V prvom rade je mágia zakázaná najvyššími oficiálnymi náboženskými autoritami, rovnako ako v hlavných kresťanských kultúrach, tzn. problém jej legálnosti. V druhom rade je problematický preklad rôznych arabských pojmov slovom „mágia“, tzn. problém rôznorodosti a nesúrodosti dotknutých pojmov.
Teologický prístup islamu vychádza z výroku v Koráne. Druhá kapitola (Q 2:102) uvádza vysvetlenie pôvodu mágie vo svete.[87] Text vyjadruje všeobecné opovrhovanie mágiou. Rozlišuje medzi zdanlivou (zázraky schválené Alahom) a skutočnou mágiou. Prvá je tá, ktorú používal Šalamún, Alahovprorok. On túto moc mal, pretože ho Alah požehnal.[88] Druhou formou je tá, ktorú učia „zlí“ alebo al-šajatin. Slovo al-šajatin má dva významy: je ekvivalentom kresťanského pojmu Satan a v tomto prípade vyjadruje džina vyššej moci.[89] Al-shayatin učili poznanie zla a „predstierali, že učia zákonom prírody a Alahovej vôle …“[88] Podľa tejto viery, kto kráča po tejto ceste, odvracia sa od Alaha a nikdy nedosiahne nebo. Arabské slovo, ktoré sa v tomto texte prekladá ako „mágia“ alebo „čary“, je slovo sihr. Jeho etymologický význam znamená niečo ako „odvrátenie sa … veci od svojej prirodzenosti … alebo … niečo, čo je neskutočné a má nejasnú podobu …“[90]. No podľa vážnosti, s akou sa úryvok zaoberá pojmom sihr, prezrádza, že Korán nepokladá tento pojem za nejasnú ilúziu. Nezhodu medzi manželmi a škodenie druhým, ktoré text spomína, sú veľmi skutočnými dôsledkami. V prvom tisícročí po Kr. sa sihr stal rozvinutým systémom v islamskej spoločnosti. V ňom mágovia tvrdili, „že mágia funguje pomocou duchov, ktorí sú podriadení mágovi.“[91] Účinnosť systému vychádzala z viery, že každé písmeno v arabskej abecede, každé slovo, verš, alebo kapitola v Koráne, každý mesiac, deň, hodina a meno boli stvorené Alahom, teda má svojho anjela a svojho služobného ducha džina.[92] Sihr učil poznať mená týchto entít, takže práve pomocou nich ich mohol človek ovládať.[93]
Princíp fungovania mágie, podľa moslimských autorít, zavisí na zlom alebo dobrom úmysle mága. Zlí mágovia pracujú s uväznenými duchmi pomocou milodarov a paktov, ktoré urážajú Alaha. Dobrí mágovia, v kontraste s predchádzajúcimi, sa Alahovi podriaďujú a tešia ho, a preto Alah môže prikázať duchom plniť ich vôľu.[94] Al-Buni popisuje tento proces nasledovne: Najskôr praktik musí mať očistenú dušu a odev. Keď zavolá príslušného anjela, tomuto anjelovi Boh udelí povolenie, aby vstúpil do služieb osoby, ktorá ho zavolala. Nakoniec praktik „nesmie použiť [sily anjela] … na nič iné, len vykonať to [tj. účel operácie], čo poteší Boha.“[95]

Magický koncept [upraviť]

Súčasný pokus o filozoficko-okultný model mágie rozlišuje štyri koncepty, ktorými sa snaží objasniť existenciu mágie a mechaniku jej procesov. Dnes už žiadny z nich nedokáže samostatne vysvetliť všetky magické javy, ktoré sú známe, preto sa tieto koncepty navzájom dopĺňajú a tvoria jeden celok.[96][97]

  • Démonologický koncept: Je najstarší a predpokladá objektívnu existenciu transempirických bytostí (entít, duchov). Bytosti majú podľa svojej charakteristiky individuálne vlastnosti, môžu byť človeku naklonené, alebo sa s ním budú stretať neradi, prípadne sa ho budú snažiť oklamať. Človek s nimi prichádza do kontaktu, vybavený potrebnými poznatkami, aby si z nich urobil priateľov alebo služobníkov. Takéto služby často nie sú zadarmo. Keď je entita mágovi zaviazaná, mág ju môže poslať splniť určitú úlohu podľa jej dosahu. Bytosť tiež môže žiadať starostlivosť alebo „potravu“, prípadne sa aj vzbúriť. Medzi laikmi je doteraz najrozšírenejšia táto predstava mágie. Používa ho šamanizmus, stredoveké magické systémy a tiež niektoré novodobé magické smery.
  • Energetický koncept: Na prelome 18. a 19. storočia, vďaka znovuobjaveniu energetických procesov v živých organizmoch a ich vzájomných energetických interakcií, vznikol energetický koncept. Tak klasické démonologicko-animistické magické systémy prijali ďalšie filozofické predstavy, napr. indické učenie o čakrách. V tomto koncepte mágia pracuje s energiami, rozlišuje ich vibrácie, polarizuje ich, usmerňuje alebo rituálne nimi nabíja magické predmety. Pri práci je dôležité disponovať dostatkom energie, či už vlastnej, alebo získanej. Na nej závisí úspešnosť magickej operácie. V tomto koncepte neexistuje „vyššia bytosť“, ktorou by sa mág zaštítil, existuje len silnejší energetický zdroj, ku ktorému by sa mal mág dostať, obyčajne pomocou tranzu. Namiesto anjelov a démonov koncept pracuje s abstraktnejšími formami, tj. energiami, ktoré nesú určitú charakteristiku kozmologických princípov a ich vlastností. Dôležité je tiež disponovať dostatkom vlastnej „živočíšnej“ energie a vycvičeným mimozmyslovým vnímaním.
  • Psychologický koncept: Tento koncept vznikol z podobného podnetu ako predchádzajúci, koncom 19. a začiatkom 20. storočia, na základe nových vedeckých objavov. Predpokladá len subjektívnu existenciu transempirických bytostí a niektorými prvkami stojí na rozhraní démonologického a energetického konceptu. Neprináša nové mechanizmy, ale sťahuje magické javy z vonkajšieho sveta do vnútra ľudskej psychiky, čím sa vracia k animistickému pohľadu. Človek, ktorý pracuje s týmto konceptom sa stáva „psychonautom“, cestovateľom v krajine duše, ktorú poznáva a objavuje, a takáto prax ukazuje, že manipulácia s psychikou vedie k magickým výsledkom. Tento koncept najviac ladí s duchom dneška, aj keď individuálny pohľad väčšiny ľudí korešponduje ešte stále s démonologickým konceptom.
  • Informačný koncept: Je najmladším konceptom a jeho vznik sa kladie do roku 1987. Zakladá sa na myšlienke, že každá energetická interakcia prebieha pomocou informácií, ktoré energiu usmerňujú. Tento predpoklad sa presadzuje aj v niektorých fyzikálnych teóriách. Informácie ľahko prekonávajú čas a priestor, pretože tu nemajú hmotu a energiu. Vôbec nezáleží na vzťahu s duchmi a ani na energetickom potenciáli mága, čo je dôležité, je ovládať techniky pracujúce s informáciami, ich vyvolávanie a prenášanie. Koncept pracuje s pojmom informačné pole, prostredníctvom ktorého sa napr. vysvetľujú aj účinky homeopatickej medicíny. Základom práce s informačným konceptom je umenie manipulácie s rôznymi druhmi informácií.

Magická prax [upraviť]

Bližšie informácie v článkoch: Animizmus, Šamanizmus a Západná mágia

K magickej praxi sa uchyľujú ľudia z rôznych dôvodov, sledujúc naplnenie kolektívneho alebo osobného zámeru. Pri uplatňovaní kolektívnych zámerov úmysel vychádza z ideologickej predstavy sveta a potrieb spoločnosti, napr. zaobstaranie potravy, pripomenutie významných kozmických momentov alebo zosobnených predstáv. Medzi individuálnymi dôvodmi býva obrana proti skutočnému alebo domnelému nebezpečenstvu, obrana proti chorobe, túžba po prostriedkoch a moci, sexuálnom uspokojení, alebo po nekonvenčnom poznaní. Ak niekto chce využívať magickú paradigmu na uplatnenie svojho vplyvu na okolie, mal by disponovať určitými špecifickými vlastnosťami a schopnosťami, ktorých definície sa rôznia. Vždy však musí absolvovať určitý druh výcviku alebo prerodu, aby bol schopný dosahovať stavy zmeneného vedomia, príp. tranzu, či už sa nachádza v kultúrnom prostredí šamanistickej mágie alebo vo svete západnej technokratickej civilizácie.[98][99]

Zmenený stav vedomia [upraviť]

Mág pri magickom úkone používa rôzne podporné prostriedky zosilňujúce jeho vnemy a meniace jeho vedomie: výtvarné vyobrazenia, symboly, svetlá a oheň; bubnovanie, hudbu, hlas a spev; vône a kadidlá; magické predmety a nástroje; rituálne jedlá; ďalej chemické stimulanty nervovej sústavy ako narkotiká, halucinogény alebo enteogény; fyzické cvičenia, rituály a tanec. Ich konkrétna forma závisí od kultúrnej a magickej tradície. Okrem toho mág používa rôzne špeciálne vyvinuté psychomentálne techniky, vlastné jednotlivým kultúram, spoločenstvám a magickým systémom, pomocou ktorých dokáže dosiahnuť mentálne stavy, zintenzívňujúce magickú činnosť. Podľa českého okultistu Josefa Veselého jedna z mála vecí, na ktorých sa zhodne väčšina magických škôl a autorít, je názor, že je takmer nemožné magicky pôsobiť v bežnom stave vedomia. V podstate vôľa a imaginácia sú jedinými skutočnými pracovnými nástrojmi mága. Rituálom sa usmerňuje magická imaginácia a aktivuje vôľa. Podľa Veselého je vo svojej podstate každá magická činnosť rituálnou mágiou.[100]
Zo súčasného neuropsychologického pohľadu, vyjadreným pojmami Johna C. Lillyho, je tradičná mágia súborom techník, ktoré dokážu meniť zameranie a obsah vedomia. Je to spôsob programovania ľudského biopočítača. Jedna časť techník mení ohnisko vedomia, ako napr. dychové cvičenia, pohlavná zdržanlivosť, tanec, narkotiká, vyčerpanie, pôst, fyzická bolesť, hudba (bubnovanie, spievanie, atď.), senzorická deprivácia, sexuálna činnosť, nespavosť a predstavivosť. Druhá časť techník mení obsah vedomia, ako hypnóza, predstavovanie si farieb a archetypov, a senzorická saturácia (zariekanie, recitácia mantier, predstavovanie si symbolov atď.). „Mágia môže byť braná ako pragmatický spôsob menenia ľudskej psychiky a cez ňu aj okolitého sveta. … Trojitý vzťah medzi vedomím, informáciami a energiou naznačuje, že čím väčšia je pozornosť, tým viac je dostupnej energie a informácií.“[101] Mágia poskytuje metódy menenia vnímania sveta, ktoré sú založené na základoch našej ľudskej štruktúry a našej schopnosti používať symboly a jazyk.[102]

Základné techniky a delenia [upraviť]

V mágii všetkých svetových kultúr, historických alebo súčasných, sú niektorým predmetom prisudzované určité magické vlastnosti a sú vhodným spôsobom začleňované do magických postupov a obradov. Magické vlastnosti takýchto objektov sa obyčajne odvodzujú homeopaticky, tj. podľa určitých podobných (analogických) znakov. Príkladom môže byť predpoklad, že plodná žena vyvoláva plodnosť rastlín,[103] nekromancia (vyvolávanie mŕtvych) pomôže živým,[104] niektoré výnimočné zvieracie vlastnosti[105] a vlastnosti svojho protivníka[106] môže človek magicky získať, alebo polodrahokamy a drahokamy vďaka svojim predpokladaným magickým vlastnostiam môžu slúžiť ako amulety alebo talizmany.[107]
Najznámejším príkladom magickej techniky je zaklínanie, rituálna formula, ktorej úmyslom je dosiahnuť stav zmeneného vedomia účastníkov. Zaklínanie pozostáva z niekoľkých súčastí, ktoré sa rôznia podľa účelu a charakteru operácie. Ďalším príkladom je dobre známa magická technika divinácie, resp. veštenia, ktorou sa hľadajú určité informácie z minulosti, prítomnosti alebo budúcnosti. Existujú rôzne typy divinácie: astrológia (z postavenia astronomických objektov), auguria (z letu vtákov), kartomancia (z karát), chiromancia (z dlane), prútikárstvo, geomancia (zo zeme), pomocou knihy I-ťing, z prírodných znamení, z kryštálovej gule, alebo z tarotu. Nekromancia je technika homeopatickej mágie[104], ktorá pomocou vzývania duchov a duší mŕtvych umožňuje komunikáciu s nimi. Jedným z účelov je získať informácie, tzn. že ide o určitý druh veštenia, iným zase ovládať transempirické entity k dosiahnutiu čiastkových cieľov zaklínania. Známou a všeobecne rozšírenou magickou technikou je pôsobenie prostredníctvom talizmanov a amuletov. Amulety sú považované za prostriedky, ktoré ochraňujú pred negatívnym vplyvom a talizmany za prostriedky, ktoré pozitívny vplyv priťahujú. Častým talizmanom v prostredí západnej mágie je, napr. predmet v tvare staroegyptského anchu alebo hexagramu, vo východnej mágii zase svastiky alebo jin-jang symbol (tchai-ťi).[108][109]
Nasledujú najdôležitejšie delenia mágie a jej techník. Existuje množstvo ďalších, vychádzajúcich z iných magických tradícií, spôsobov a vlastností.

  • Kategorizácia mágie na základe spoločensky daných morálnych noriem na bielu a čiernu, je základným rozlíšením, ktoré platí naprieč celým spektrom magických foriem, napr. v mágii sibírskych šamanov[110] alebo v západnej mágii novoveku[111].
  • Techniky mágie sa dajú kategorizovať aj vyššie uvedeným Frazerovým delením sympatetickej mágie, na mágiu homeopatickú, ktorá vo svojich úkonoch napodobňuje zamýšľaný cieľ, a kontaktnú, ktorá účinok získava dotykom s časťou objektu, na ktorý sa pôsobí.[8]
  • Iným rozšíreným delením mágie, už za staroveku, bolo delenie na prírodnú (lat. naturalis) a nadprirodzenú (lat. innaturalis). Prírodná mágia mala blízko k vtedajšej vede (najmä medicíne), alebo tvorila jej odvetvie, a narábala so skrytými („okultnými“) prírodnými silami. Nadprirodzená mágia oproti tomu mala blízko k náboženstvu a jej objektom mali byť bytosti ako démoni, anjeli alebo mŕtve duše.[111][112]
  • Medzi ďalšie kategórie mágie možno zaradiť kritérium predmetu magickej práce, ktorými môžu byť vysoké božské entity alebo nižší duchovia, tj. teurgia a goétia, resp. tzv. vysoká a nízka mágia.[113]
  • Podobné kritérium, len podľa spoločenského umiestnenia, rozdeľuje mágiu na chrámovú a ľudovú. Tieto druhy sa od seba odlišujú okrem miesta konania, aj svojimi konkrétnymi návodmi a prostriedkami, ktorými operujú.
  • Podľa prejaveného výsledku sa dá mágia deliť na tzv. manifestačnú a subtílnu. V prvom prípade výsledok sa objavuje hneď, v druhom postupne a nenápadne.

Magické tradície [upraviť]

Magická prax sa dá rozdeliť podľa tzv. tradícií, ktoré v tomto kontexte predstavujú sústavy magickej viery a činnosti, ktoré sa týkajú rôznych kultúrnych skupín a tradičných línií. Niektoré z nich sú veľmi svojrázne a kultúrne vymedzené. Iné sú viac eklektické alebo synkretické. Tu sú príklady niektorých ľudových magických a nábožensko-magických tradícií:

Animizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Prejsť na: navigácia, hľadanie

Animizmus (lat. anima, duša) je základný stupeň náboženského myslenia, v ktorom sa všetkému živému i neživému pripisuje vlastná životná sila (duša). Podľa animizmu je tá istá duša zároveň princípom myslenia, ako aj organického života. Pravekí ľudia prostredníctvom tohto náboženstva nadväzovali kontakt so silami i duchmi prírody a vesmíru.
Animismus je prírodnénáboženstvo vyznávané niektorými domorodými kmeňmi v Afrike a Amerike. Týka sa uctievania niektorých zvierat (napr. bizónov) a rastlín. Animisti veria v nesmrtelnosť duše, prevteľovanie. Animizmus je príznačný pre rodovú spoločnosť, jeho prvky možno nájsť vo všetkých súčasných náboženstvách. Každé náboženstvo verí v iných Bohov či duchov.

Praising-hands.png Tento článok týkajúci sa náboženstva je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.

Externé odkazy [upraviť]

Okultizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Prejsť na: navigácia, hľadanie

Okultizmus je sústava náuk a praktík, založených na viere v skryté sily pôsobiace v prírode a vo svete vôbec; s touto sústavou súvisia aj snahy o ovládnutie skrytých síl v prospech človeka. Podstatnou vecou je fakt, že všetko čo pramení v okultizme nemá v princípe nič spoločné s dobrom ako takým.Praktizovanie je často podmienené používaním talizmanov , ktoré boli pomocou zariekaní spojených so zlým duchom – satanom.
Hlavným zdrojom okultizmu boli tzv. tajné náuky a praktiky východných náboženstiev, avšak okultizmus sa sústavnejšie dotvoril v novšej dejinnej dobe a rozvinul sa pritom do rôznych smerov, prípadne siekt, kde išlo o satanisticky orientované spoločenstvá a ich odnožené vetvy.
Do sféry okultizmu spadajú jednak tzv. náuky vonkajšie (exoterické), ktoré sú aj s príslušnými praktikami určené širšej verejnosti; jadrom okultizmu sú však náuky vnútorné (ezoterické) aj s ich praktikami, ktoré pestujú len zvláštni zasvätenci – a to jednotlivci i príslušníci okultných siekt. Často sú to ľudia ,ktorí reálne nemajú potuchu o tom s čím pracujú, respektíve vedia, že pomáhajú prostredníctvom zla, čo má neskôr zlý dopad na každého ,kto sa do sfér okultizmu akýmkoľvek spôsobom zapojí.
S okultizmom sa sprvu spájali niektoré zvláštne duševné javy, ktoré sa neskôr stali predmetom skúmania v parapsychológii, v súčasnej dobe v psychotronike (ide napr. o javy autohypnotické a hypnotické, o prejavy sugescie a autosugescie atď.). K okultizmu patrí aj veštenie, horoskopy, vyvolávanie duchov a iné.

Šamanizmus

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Prejsť na: navigácia, hľadanie

Šamanizmus je inštitucionálne, formálne blúznivé spojenie človeka s nadprirodzenou bytosťou v službách príslušnej sociálnej skupiny; súbor extatických a terapeutických metód, ktorých účelom je získať kontakt so súbežným, ale neviditeľným svetom duchov, a ich podporu pri správe vecí ľudských. V širšom zmysle možno šamanizmus chápať ako náboženstvo.
Aj keď sa objavuje v náboženstvách prakticky všetkých svetadielov a všetkých kultúrnych úrovní, šamanizmus si spravil zo strednej a severnej Ázie svoju vyvolenú krajinu.
Ku konštitučným prvkom šamanizmu patrí:

  • 1. extáza alebo trans
  • 2. spojenie s oným svetom
  • 3. formálna viazanosť
  • 4. altruistické ciele.

Teurgia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Prejsť na: navigácia, hľadanie
Časť zo série článkov na tému

Hermes Trismegistus


Mytológia
Hermes Trismegistos · Thovt · Poimandrés


Texty
Corpus Hermeticum · Smaragdová doska · Kybalion


Tri hermetické vedy
Alchýmia · Astrológia · Teurgia


Filozofické vplyvy
Staroegyptské náboženstvo · Judaizmus · Helenizmus · Novoplatonizmus · Gnosticizmus · Kresťanstvo


Tradície a hnutia
Eulis · Hermetické bratstvo Svetla · Hermetické bratstvo z Luxoru · Hermetický rád Zlatého úsvitu · Martinisti · Rosenkruciáni


Témy
Kabala · Mágia


Hermetici
Zosimos z Panopoly · Thābit ibn Qurra . Giordano Bruno . Heinrich Cornelius Agrippa . Paracelsus . John Dee · Louis Claude de Saint-Martin · Eliphas Lévi · Samuel Liddell MacGregor Mathers · Aleister Crowley . František Bardon · Israel Regardie


zdu

Teurgia, gr. θεουργία, je názov pre rituálnu, niekedy vnímanú ako magickú činnosť, vykonávanú s úmyslom vyvolať čin jedného alebo viacerých božstiev, so zámerom zdokonalenia alebo dosiahnutia jednoty s božstvom, gr. ἕνωσις [henōsis].

Novoplatonizmus [upraviť]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Novoplatonizmus

Teurgia znamená „božská práca“. Slovo sa prvýkrát vyskytuje v Chaldejských veštbách, novoplatónskom diele z polovice 2. storočia po Kr.[1] Hlavný zdroj západnej teurgie je možné nájsť vo filozofii novoplatonizmu, najmä v Iamblichovi. Podľa neskorého novoplatonizmu vesmír vznikol radom emanácií Jedného. Z Jedného emanovala Božská myseľ (vedomie) Nús a z nej zase Duša sveta Psyché. Novoplatonici boli presvedčení, že Jeden je úplne transcendentálny. Emanovaním tejto najvyššej podstaty sa nič nestráca počas prechodu do nižších emanácií a najvyššia podstata ostáva v nich nezmenená.
Novoplatonici boli polyteistami, ale ich filozofia má aj prvky monizmu.
Vo filozofii Plótína a Iamblichových učiteľov Anatolia a Porfyria boli tieto emanácie božskej podstaty:

  • Jeden (gr. τό ἕν [to hen]): božstvo bez vlastností,
  • Nús (gr. νοῦς [nūs]): Myseľ, univerzálne vedomie, z ktorého ďalej pochádza
  • Psyché (gr. ψυχή [psichē]): Duša, ktorá obsahuje ako individuálnu dušu, tak aj Dušu sveta, z nej vzniká
  • Fysis (gr. φύσις [fysis]): Príroda.

Plótínos pokladal meditáciu o zjednotení s Jedným (henósis) za nutnú pre teurga. Preto sa jeho škola podobala meditačnej, resp. kontemplačnej škole. Porfyriov študent Iamblichos učil ritualizovanejšiu formu teurgie, ktorá zahŕňala invokáciu a magicko-náboženské rituály. Bol presvedčený, že teurgia je napodobňovanie božstva. Jeho hlavné dielo O egyptských mystériách hovorí o teurgických úkonoch ako o „ritualizovanej kozmogónii“, ktorá obdarúva vtelené duše božskou zodpovednosťou za tvorenie a udržiavanie vesmíru.
Podľa Iamblicha sa transcendentnosť nedá uchopiť mysľou, pretože stojí nad rozumom. Teurgia je súbor rituálov a úkonov zameraných na obnovu transcendetálnej podstaty vťahovaním božských „vzorcov“ cez prizmu bytia. Vzdelanie je dôležité pre chápanie vecí, ako o tom učil aj Pytagoras, Platón a Aristotelés, a ako uvádzajú aj Chaldejské veštby.[1] Teurgovia pracujú na materiálnej úrovni s hmotnými symbolmi a „mágiou“, na vyššej úrovni s mentálnymi a duchovnými postupmi. Na začiatku teurg pracuje s korešpondenciami božstva v hmote a postupne prejde až k stavu, kde sa božská podstata jeho duše zjednotí s Jedným.

Iulianus Apostata [upraviť]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Iulianus Apostata

Rímsky cisár Iulianus Apostata (332–363) bol zástancom novoplatónskej filozofie a chcel nahradiť kresťanstvo (v tom čase štátne náboženstvo Rímskej ríše) verziou novoplatónskeho pohanstva. Jeho snaha nebola úspešná kvôli predčasnej smrti (zomrel tri roky po nástupe na trón) a kvôli silnej pozícii všeobecného kresťanstva, ktoré si ju udržalo aj napriek Iulianovým reformám. Zanechal však niekoľko filozofických a teologických prác, vrátane známeho diela Hymnus na kráľa Hélia. V jeho teológii je Hélios, gr. boh Slnka, ideálnym príkladom dokonalosti bohov a svetla, symbolom božskej emanácie. Tiež si veľmi ctil Kybelé, gr. bohyňa, matka Zeme. Vo svojich prácach uprednostňoval rituálnu teurgiu s dôrazom na obetu a modlitbu. Bol ovplyvnený hlavne Iamblichovými myšlienkami.[1]

Kresťanská teurgia [upraviť]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Kresťanstvo

Rímskokatolícka omša sa niekedy pokladá za teurgiu, pri ktorej sa Kristus volá do hostie, premieňa ju (lat. transsubstantionatio)[2] a tá je následne prijatá vzývateľom. V širšom význame sa dá omša pokladať za teurgiu pretože prispieva k zvyšovaniu henózy (jednoty s božstvom) účastníkov.
Gréckokatolícke a ortodoxné kresťanstvo má množstvo úkonov, napr. krst, ktoré majú znaky teurgie alebo taumaturgie.

Ezoterická kresťanská teurgia [upraviť]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Ezoterické kresťanstvo

Ezoterické kresťanstvo pokladá teurgiu za užitočnú. Cieľom ezoterického kresťanstva je naučiť sa božím mystériám a pomocou nich dosiahnuť vyššieho vedomia. Teurgia v ezoterickej tradícii používa toto poznanie na zosilnenie vlastnej duchovnej prirodzenosti a je nástrojom ako vzývať anjelov a anjelské bytosti, aby učili duchovným pravdám a božskému poznaniu, ktoré nie je možné naučiť sa od človeka (pozri gnosticizmus). Ten, kto praktikuje teurgiu, je nazývaný mágom alebo adeptom, príp. teurgom. V tradičnom a magickom význame je teurgia protikladom goétii, aj keď je niekedy ťažké rozoznať jednu od druhej.[3]

Židovská teurgia [upraviť]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Kabala

Stredoveká židovská mystická tradícia kabaly vyvinula filozofický koncept, v ktorom je vesmír považovaný za sériu emanácií božskej prirodzenosti — desiatich sefír. Je veľmi podobná novoplatonizmu a je z neho pravdepodobne odvodená cez helenizovaný judaizmus. Hovorí, že Boh stvoril svet pomocou sefír, odlievajúc božskosť do stvorenia cez tieto „nádoby“, ktoré majú svoju vlastnú charakteristiku. Najvyššia sefira Keter drží najviac božského svetla a je posledná, kam sa môže človek dostať. Najnižšia sefira Malkut je stále vyššie ako hmota, takže paralela s novoplatonizmom nie je úplná, aj keď Malkut je považovaná za kvalitu Boha, ktorá sa dá vnímať v materiálnom svete. Nazýva sa aj Šechinou.
Pre kabalistov je Boh jednotný a zároveň rozdelený, nie však do oddelených „bohov“. Učenie sa vyhýba polyteizmu tým, že trvá na chápaní sefir ako na atribútoch božskej alebo ľudskej osobnosti. Sefiry sú zobrazované v troch stĺpcoch vo forme, ktorá sa nazýva Strom života. Kabalisti pomocou meditácie k sefirám a ich zjednoteniu v osobnosti, nachádzajú teurgický spôsob ako pristupovať k svetu a človeku, či už konštruktívne alebo deštruktívne.

Hermetická teurgia [upraviť]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Hermetizmus

Hermetická teurgia je syntéza predchádzajúcich filozofických konceptov, ktorá sa rozvíjala počas renesancie v čase druhého rozkvetu hermetizmu a neskôr, v 19. storočí. Nie je vylúčené, že už staroveký hermetizmus využíval aktívny spôsob nadväzovania kontaktu s vyššími entitami podľa novoplatónskeho vzoru.
Český hermetik Jan Kefer videl rozdiel medzi užšími pojmami teurgia a mágia v tom, že zatiaľ čo mágia pracuje s legendami a danými rituálmi, teurgia si ich tvorí sama podľa potreby. Podľa neho neexistuje recept, ako vytvoriť teurga, rovnako ako sa nedá naučiť genialite básnika. Existujú len cesty, ktorými sa dá prebudiť v človeku jeho transcendentálna podstata.[4]
V rituálnej praxi existuje teurgická technika evokácie a invokácie, rovnako ako v magickej praxi. V oboch ide o nadviazanie kontaktu s entitami kolektívneho nevedomia. Rozdiel je v tom, že v prípade evokácie sa tento kontakt deje na pseudoobjektívnej úrovni a božstvo je „vťahované“ do teurgovno sveta, v prípade invokácie sa teurg povznáša vo svojom subjektívnom svete (v mysli), spravidla v tranze, na božskú úroveň a snaží sa s ním splynúť. Zdá sa, že invokačná prax je historicky staršia a menej „násilná“ k božstvu.[5]

Rozporuplnosť [upraviť]

Koncept teurgie je založený na teóriách špekulatívnych filozofií a jej výsledky sú subjektívne, tj. objektívne nedokázateľné, rovnako ako pri všetkých ostatných podobných systémoch a formách.
Pojem teurgie je možné zneužiť ako nástroj politického vymedzovania. Treurgiou sa označovala „vyššia“ mágia a všetci, ktorí chceli seba prezentovať ako „dobrých“ alebo „bielych“ mágov, sa zaoberali teurgiou. Ich nepriatelia naproti tomu mali nálepku „zlých“ alebo „čiernych“ čarodejov, vykonávajúcich goétiu. Z času na čas bolo pre „teurgov“ potrebné proti „čarodejom“ intervenovať v mene „všeobecného dobra“. Ako príklad môžu slúžiť udalosti v Paríži z konca 19. storočia, keď bojovali proti sebe dve znepriatelené skupiny francúzskych okultistov, navzájom sa obviňujúce z rôznych nemorálností (Stanislas de Guaita verzus Abbé Boullan).[6]
Okrem toho teurgia pracuje s časťami ľudskej psychiky, ktoré sú v súčasnosti málo prebádané, týka sa to hlavne ľudského podvedomia a nevedomia. Teurgická činnosť predpokladá silnú integritu ľudskej osobnosti. V podstate to znamená povahovú vyrovnanosť a stav po integrácii pokiaľ možno väčšiny psychologických zlomov teurga (tzv. slabých miest alebo obsesií). Táto integrita je potrebná kvôli prežívaným stavom pri teurgickej praxi. V niektorých prípadoch ide totiž o dočasné riadené posadnutie v stave tranzu, bez rozdielu, či ide o tzv. pozitívnu alebo negatívnu entitu. Pokiaľ sa vlastnosti práve invokovanej (alebo evokovanej) bytosti stretnú s disharmonickými vlastnosťami teurga, prameniacimi z nerovnováhy v určitej psychickej oblasti, nerovnováha sa zväčší do tej miery, s akou intenzitou je zážitok prežívaný. V extrémnom prípade môže nastať smrť alebo zčasti či úplný rozklad osobnosti a následné preusporiadanie vedomia do niektorej z archetypálnych foriem. Medicína bude potom tento nový stav diagnostikovať ako duševnú chorobu.

Čarodejníctvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Prejsť na: navigácia, hľadanie
Pojmy čarodejníctvo, čarodejník, čarodej sa zriedkavejšie vzťahujú na varietné kúzelníctvo, pozri kúzelník (umelec).

Čarodejníctvo je pojem, ktorý mal v rôznych spoločnostiach a dobách rôzne významy. Tieto významy majú spoločné použitie údajných nadprirodzených schopností alebo síl. Naopak rôzny je vzťah k náboženstvu, mágii, etike. Osoba, ktorá čarodejníctvo vykonáva, sa označuje ako čarodejník (čarodejnica) alebo čarodej (čarodejka) (staršie aj kúzelník). Viera v čarodejníctvo je v rozličnej podobe prítomná v mnohých kultúrach, je vlastná zvlášť kultúram indoeurópskym a aj v dnešnej dobe prežíva v primitívnych ale aj vyspelých spoločenstvách.
Len veľmi ťažko sa dá stanoviť obdobie, kedy bol výraz čarodejníctvo použitý prvý raz, takisto kedy sa prvý raz objavujú fenomény, ktoré sú s čarodejníctvom spojené: kúzlenie, domnelé schopnosti lietať, zmluva s temnými silami, často spojená s bizarným sexuálnym chovaním, predstavy blízke halucináciam, náboženskébludy a podobne. Je zároveň veľmi ťažké rozlíšiť, čo sa skutočne týkalo jednotlivo toho ktorého fenoménu a čo je len legendárna interpretácia. Téma čarodejníctvo sa tiež vždy mieša s neoprávneným používaním asociácií, ktoré dodávajú téme atraktivitu, a vlastným myšlienkovým svetom autorov, ktorí sa snažia tému spracovať. Výrazom čarodejníctvo, čarodejník a čarodejnica sa preto nedá systematicky prisudzovať celkom určitý obsah, nemožno o nich hovoriť len ako o psychologickom či religionistickom predmete.

Staroveký Blízky východ a Stredomorie [upraviť]

Viera v nadprirodzeno a účinnosť kúziel bola pevnou súčásťou náhľadu na svet v najstarších civilizáciách. V tomto kontexte bolo kúzlenie samo o sobe eticky neutrálne (kúzla mohli byť dobré aj zlé). Čarodejníctvo potom špecificky znamenalo škodlivé použitie kúziel.
Písomné pramene o čarodejniciach sa vyskytujú v starovekom Sumere, a Egypte. Postup v prípade obvinenia z čarodejníctva obsahuje aj Chammurapiho zákoník.
Existenciu čarodejníctva v antickom Grécku dokladá Homér, dosvedčujú ho aj rímski autori. Podľa týchto prameňov mali čarodejnice možnosť ovplyvňovať živé tvory a niekedy aj neživé veci, často sa im prisuzovali nešťastia, ktorá sa stali nelogicky počas všedného dňa (náhle úmrtia dobytka aj ľudí, požiary, a podobne). V prameňoch nachádzame aj návody, ako čarodejníkov alebo čarodejnice spoznať a ako sa pred nimi (pomocou zariekavania) brániť. V niektorých prípadoch kúzlo škodiace pri čarodejnom použití na ľuďoch, mohlo naopak fungovať proti čarodejníkom.
Mnoho zmienok o čarodejníctve obsahuje tiež biblia, medzi inými napríklad čarodejníctvo v Endore (1 Sam 28), zmienka o čarodejoch v Egypte (Ex 7,11). Biblia sa však stavia voči čarodejníctvu veľmi záporne; ako trest za čarodejníctvo bola v Izraeli stanovená smrť (porovnaj „Čarodejnicu nenecháš nažive“ (Ex 22,17). Hebrejské כּשׁף (kášaf, používať čarodejníctvo)’khasephah“ označuje podľa niektorých moderných lingvistov predovšetkým toho, kto zlovoľne používa zaklínanie na poškodzovanie ľudí.

Čarodejníctvo v kresťanskej Európe [upraviť]

Vzťah k čarodejníctvu v stredovekej Európe úzko súvisel s postojom cirkvi. Čarodejníctvo dostalo iný význam – akékoľvek praktizovanie mágie, kúziel a kontakt s okultnými silami je považovaný za zlý. Z tohto pohľadu potom ustupuje rozdiel medzi čarodejníctvom, mágiou a kúzlením, a obsahuje aj predchádzajúce pohanské praktiky, voči ktorým sa cirkev ohradzovala. Hodnotenie čarodejníctva sa v rôznych obdobiach pohybovalo medzi dvoma odmietavými stanoviskami:

  1. Čarodejníctvo je klam a povera, viera v čarodejníctvo je nekresťanská.
  2. Čarodejníctvo je nebezpečné zlo, proti ktorému je potrebné bojovať.

Cirkevní Otcovia zastávajú názor, že čarodejníctvo je klamom a podvodom, a že meno Ježiša Krista je spoľahlivou obranou proti akémukoľvek čarodejníctvu. Cirkev v staroveku čarodejníctvo odmietala skôr z prvého hľadiska.
V 8. storočí odmietal čarodejníctvo pri svojej misii v Nemeckusvätý Bonifác ako nekresťanské. Karol Veľký vyhlásil upaľovanie domnelých čarodejníc za pohanský zvyk a nariadil trestať ich smrťou. Roku 820lyonskýbiskup spolu s ďalšími predstaviteľmi cirkvi odmietli presvedčenie, že čarodejnice môžu spôsobovať zlé počasie, lietať alebo meniť tvar.
V nasledujúcich storočiach sa však viera v čarodejníctvo znova začala šíriť. Čarodejníctvo začalo byť spojované v súvislosti s rozmachom dualizmu s protibožskými silami, konkrétnejšie so Satanom. Myšlienkový základ pre niektoré predstavy o čarodejníctve poskytla scholastickáfilozofia a teológia, v ktorých rámci sa rozvíjala okrem iného angelologia a démonologia. Napríklad Tomáš Akvinský vo svojom diele Summa theologiae dosvedčuje existenciu čarodejníctva v 13. storočí a konkrétne o údajnej praxi telesného kontaktu s démonmi.
Postupne prevládol názor, že čarodejníctvo je spojené so službou diabolským silám, posadnutosťou diablom, herézou a odmietaním Boha. Cirkev sa obrátile k druhému stanovisku, a čarodejníctvo sa dostalo do záujmu inkvizície.
V dobe neskorého stredoveku, v 15. storočí, vzniká špecifická západná kresťanská povera v čarodejníctvo; kresťanský Východ fenomén čarodejníctva spojený so zmluvou s temnými silami či diablom nepozná. Obraz takejto čarodejnice predstavuje zmes rôznych predstáv, prevzatých zo starších obrazov, medzi ktoré patrí zmluva s diablom, škodiaca mágia, stretnutia čarodejníc, škodlivé kúzla vyvolávajúce nepriazeň počasia, choroby a smrť ľudí či zvierat, ovládanie ľudi, lietanie a podobne. Čarodejnice a čarodeji sú identifikovaní ako kňažky a kňazi (služobníci) Satana, predpokladá sa, že mu slúžia na „čiernych omšiach“ a podobne, a magické sily sú odmenou za túto službu. Z toho vyplýva tiež ich domnelá spojitosť s posadnutosťou, nadľudskými schopnosťami, ktoré vďaka démonom čarodejnica nadobúda, pohlavným stykom s démonmi atď. Utriedenou syntézou týchto predstáv je slávna kniha Malleus maleficarum (Kladivo na čarodejnice, 1487), ktorá sa napriek odmietnutiu knihy cirkvou stala veľmi populárnou a podnecovala predstavy o čarodejniciach niekoľko storočí. Čarodejníctvo tiež bolo vďaka tejto knihe stále viac stotožňované so svetom žien.

Hony na čarodejnice [upraviť]

Hlavný článok Čarodejnícké procesy.

Od neskorého stredoveku až do 18. storočia tak v Európe dochádza k silnému boju proti čarodejníctvu, ktorý prerástol do takzvaných čarodejníckych procesov. Trest za čarodejníctvo bol väčšinou smrť, trest smrti bol vykonávaný na základe miestnych pomerov, väčšinou šlo o smrť určenú kacírom (upaľovanie, kameňovanie). Najväčšie prenasledovanie čarodejníc nastalo v Európe v 17. storočí, s nástupom osvietenstva prenasledovanie čarodejnic ustalo (k poslední poprave došlo roku 1792 vo Švajčiarsku).

Prax [upraviť]

Viera v čarodejníctvo obsahuje vieru, že existujú spôsoby, ktorými sa dajú uľahčiť nejaké záležitosti Príklady praktiky:

  1. výroba predmetu symbolizujúceho danú osobu a jeho ovládanie (nie vždy musí mať tento predmet niečo spoločné s ovládanou osobou);
  2. nekromancia alebo využívanie mŕtvych;
  3. démonológia zotročenie démonov;
  4. zaklínačstvo;
  5. zariekavanie;
  6. alchýmia

Použitím niektorého z uvedených postupov či ich kombinácií mág získava zvláštne schopnosti, môže meniť podobu a získavať moc nad svojimi nepriateľmi. Ďalšie charakteristiky mágov sú ovplyvnené miestnymi tradíciami (napríklad lietanie na metle), náboženstvom a obavami ľudí. U čarodejníc sa väčšinou predpokladal neobvykle dlhý život, nikdy nie nesmrteľnosť. Čarodejnice často slúžili temným silám (napríklad diablovi), inokedy ich chovanie bolo motivované vlastným prospechom.

Čarodejníctvo v modernej dobe [upraviť]

Pojem čarodejnice či čarodějníctvo sa dnes dá rozdeliť do štyroch skupín:

  1. príslušníčky náboženstva Wicca, kultového spoločenstva so vzťahom k mytologickým predstavám a k rituálu Veľkej bohyni a Rohatého boha;
  2. okultné čarodejnícke spoločenstvo, v ktorom sú ženy podriadené mužom-mágom;
  3. ženy, ktoré verejne či tajne ponúkajú určitý „sortiment“ služieb (veštenie z kariet, jasnovidectvo, bylinkárstvo, zariekavanie a podobne);
  4. ženy ovplyvnené feminizmom, ktoré v duchovnej súvislosti s dávnym čarodejníctvom vyžadujú svoje právo na sebeurčenie vlastného života a viery; tento kult väčšinou uľpieva na základných prvkoch (voda, oheň, vzduch a zem) a na spolupráci s určitými energiami (veľmi blízke prírodnému náboženstvu.
  5. bojové mágovstvo skladá sa z rôznych techník, ktoré umožňujú jedným dotykom zabiť alebo ochromiť aj oveľa silnejšieho protivníka. Používajú sa zvyčajne s bojovým umením.

Čarodejnictvo v súčasnej literatúre [upraviť]

V novodobej rozprávke a fantasy literatúre sa presadzuje predstava, že čarodejníci a čarodejnice môžu byť zlí aj dobrí a vzájomne spolu bojujú, zaujímavým faktom je, že na túto činnosť (respektíve k víťazstvu) potrebujú z nie vždy celkom pochopiteľných dôvodov obyčajných ľudí, ktorí sa stávajú faktorom, ktorý potom rozhoduje o víťazstve dobra alebo zla. Tento jav možno ešte výraznejšie pozorovať pri PC hrách, pri ktorých sa niekedy objavuje silnejší príbeh, ktorý sa pokúša vysvetliť, prečo je čarodejnica na tej či onej strane.

Čarodejnícke kulty [upraviť]

Existujú aj novodobé čarodejnícke kulty, napríklad wicca. Moderné čarodejnícke spolky považujú čarodejníctvo za najstaršie pranáboženstvo – kult Veľkej bohyne stvoriteľky. Hlavnými znakmi sú zmysel pre harmóniu, spolužitie s prírodou, cit pre prírodu a živly. Čarodejnice väčšinou uctievajú Boha (predtým lovu) aj Bohyňu (predtým plodnosti), prípadne Bohyňu samotnú.
Novodobé čarodejnícke krúžky (coveny) sú vytvárané na spôsob buniek; majú spravidla až 13 členov. Krúžky rovnako ako jednotlivé čarodejnice majú vo vykonávaní svojich rituálov, spevov a zariekavania autonómiu a slobodu. Prijatie do čarodejného kruhu nastáva skrz iniciaciu (zasväcovanie). Krúžky sú vedené kňažkou a kňazom s rovnocenným postavením. Kňažka ani kňaz nie sú vedúcimi v zmysle „big boss“, ich úlohou je skôr usmerňovať energiu pri rituáloch.
Čarodejnícky kalendár má 12-13 mesiacov so sviatkami ako rovnodennosť, slnovrat, štvorročné slávnosti, úplnky, ferálie, luperkálie a podobne. Najvyšší zákon čarodejníckej mágie znie: „Rob, čo chceš, ak to nikomu neškodí.“ To okrem iného znamená, že čarodejka nesmie ovplyvňovať niečiu slobodnú vôľu, teda nevyvoláva u konkrétneho človeka lásku a podobne. Niektoré jednotlivé kvázi čarodejnice ponúkajú prostredníctvom novinovej inzercie svoje služby za honorár – k nim patrí okrem iného číselná lotéria, veštenie z krišťálovej gule, horoskopy, dohadzovanie a zbavovanie sa partnera na diaľku magickými praktikami.

Kúzelník (umelec)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Prejsť na: navigácia, hľadanie

Kúzelník (iné názvy: eskamotér, iluzionista, nepresne čarodejník, mág) je artista (zabávač) robiaci zdanlivo nadprirodzené kúsky, takzvané kúzla či čary. Činnosť kúzelníka sa nazýva kúzelníctvo, eskamotérstvo, nepresne (moderná) mágia, čarodejníctvo, nesprávne iluzionizmus.
V súčasnosti to, čo kúzelníci predvádzajú, nemá nič spoločné s nadprirodzenými schopnosťami a pod. Poslaním kúzelníka je zabaviť diváka niečím čo ho zároveň aj očarí, nadchne a ohúri.
Modernú mágiu preslávil David Copperfield a v novom miléniu David Blane, Criss Angel. Medzi popredných slovenských kúzelníkov patrí Peter Šesták, ktorý je zároveň aj predsedom Slovenskej asociácie kúzelníkov. Táto asociácia zdužuje slovenských kúzelníkov ako profesionálov tak aj amatérov.


amulet_egyptske_symboly_2

Amulety

Kto by sa nerád cítil ochraňovaný. Denne sa ocitáme v situáciách, kedy nám nie je všetko jedno a ako sa hovorí „ stiahli by sme aj Boha za nohy“, len aby sme sa nedostali do problémov v rodine, zamestnaní, zdraví či láske. A práve na to je amulet priamo stvorený. Veď je to magický predmet, určený na ochranu svojho majiteľa pred nepriaznivými vplyvmi.
Prvé amulety slúžili na ochranu pred bolesťami najrôznejšieho druhu. Preto sa aj nosili na postihnutej časti tela, čo bolo veľmi často na spánkoch, zápästí, členkoch, srdci, hrudi. Sú to miesta, kde je cítiť pulz a pôsobenie môže byť veľmi silné. Až časom sa stali „bižutériou“, odznakmi moci, prestíže a okrasy. Všetky pradávne prstene, náramky a náhrdelníky ako magické kovové kruhy mali ochranné účinky, za ktoré nemohli preniknúť zlé sily.
Dnešné milovníčky šperkov majú pre manželov ďalší podporný argument pre ich nákup – ochranu a bezpečnosť. Aj keď – nosenie príliš drahých kúskov môže znamenať aj ohrozenie zlodejmi Vždy však platila a platí okrídlená grécka veta : „En to pan“ – všetko je jediné ( jedinečné) a tak súčasná priemyselná výroba nemá nič spoločné s amuletmi a ich pôvodným poslaním.

P r s t e n e

Slúžili na ochranu prstov, ktoré slúžia na prijímanie alebo vylučovanie „magnetického fluida, či jemnohmotných energií. Najčastejšie sa zhotovovali zo zlata alebo bronzu, tiež striebra, ktoré najmä Arabi dodnes považujú za najvhodnejší kov na prsteň. Umiestňovali sa na ne písmená, formulky, monogramy, obrazce, kríže, drahokamy. Pôvodne sa nosili iba na prstenníku ľavej ruky, ktorý bol na tento účel najdôležitejší. Pre nás dodnes ostal miestom, kde sa nosí obrúčka či snubný prsteň. Výnimkou je samozrejme India, kde sa prstene nosili na všetkých prstoch nielen rúk, ale aj nôh.

N á u š n i c e

Nosili sa už pri všetkých primitívnych národoch, ale u Hebrejcov sa považovali za niečo sväté a boli znakom osvietenia. Stali sa veľmi obľúbenými aj pre svoju profylaktickú úlohu a stimuláciu zraku ( na mäkkej spodnej časti ucha sa nachádza akupunktúrny bod, ovplyvňujúci oko).

N á r a m k y

Boli populárne najmä u východných národov. Na ľavej ruke vyjadrovali emocionálnu závislosť, na pravej sociálny status. Na nohách ich nosili otroci a tiež lesbičky. A samozrejme – indické tanečnice.
Pôvodné náhrdelníky bývali najmä šnúry s pentaklami, torquesy alebo náprsné štíty. Boli vyrobené pre konkrétneho majiteľa a mali jednoznačne ochranný účel. Dnes je to už takmer výlučne ozdobná záležitosť. Ak máte náhodou často dýchacie problémy, skontrolujte si, čo nosíte na krku. Ak je to celokovová kratšia retiazka alebo náhrdelník, môže vám obmedzovať prúdenie energií v čakre. Stačí do uzáveru retiazky dať umelý medzičlánok a situácia sa zlepší.
Okrem šperkov môže byť amuletom všeličo, čo je nositeľné na tele alebo v jeho tesnej blízkosti. Každé znamenie má svoje podporné amulety a tiež na rôzne príležitosti a ciele je určený iný druh amuletu. Tak napríklad :
Kruh úspešnosti – magické koleso šťastia dáva úspech v obchode, konkurze a obchodných transakciách. Rovnako vo sfére výroby a remeselníkov má zaistiť zdarné dokončenie diela. Slúži na rast majetku a zaisteniu správnych rozhodnutí, posilneniu intuícii a obozretnosti pri obchodných a finančných jednaniach.
Cigánsky amulet ochraňuje pred kúzlami, čarami a klebetami. Chráni pred pohanskými praktikami, závisťou, podlosťou, žiarlivosťou, nepriateľmi a falošnosťou priateľov. Prenasledovatelia sú jeho mocou zahnaní do úzadia.
amulet zlaty_skarabeus_2celá fotogaléria
Skarabeus – ochrana pred zlými duchmi
Lev – ochrana vážnosti a úcty voči danej osobe
Zlatá lienka – ochrana úspechu a prosperity
Svrček – ochrana úrody, zaručuje úspech najmä pre znamenie Panny
Kľúč – PRE Pannu, Leva a Vodnára je ochranou poznania a slobody
Mušle – poskytujú silnú ochranu ženám a deťom
Včela – stráži bystrý rozum
Sova – tiež rozum, ale najmä u Býka a Kozoroha
Kotva – zaručí dobré účinky pre Raka a Kozoroha
Srdce – ochraňuje lásku najmä Váham a Levovi
Žaba – je pre všetkých, ktorí sa chcú vyhnúť sterilite
Had – ako náramok alebo prsteň stráži vašu životnú energiu
Štvorlístok – je pre tých, ktorí si chcú udržať popularitu a úspech, bohatý život, vernosť v láske a zdravie
Podkova – aby chránila vašu reputáciu a šarm, musí byť umiestnená otvorenou časťou dole
Sekera – ochraňuje pred nepriateľmi Baranov a Strelcov
Oko – premáha zlo, chráni zdravie a cestovateľov
Uzol bez konca – stráži dlhý život
Toto je len malý výpočet predmetov, ktoré mali za úlohu ochraňovať našich predkov a ktoré môžu rovnako dobre poslúžiť aj vám. Osobitnou kategóriou sú drahokamy a polodrahokamy. Treba si len správne vybrať, zasvätiť ho na žiadané účely a nosiť, aby sa prejavila jeho sila. Ak si dáte trošku námahy, objavíte amulety keltské, slovanské, egyptské, tibetské a mnohé iné, kategorizované nielen podľa oblasti pôvodu.
A ešte malá rada. Záleží na tom, od koho prijmete darček, zodpovedajúci charakteristike amuletu či talizmanu a aké má darca úmysly. Preto vždy o dare a jeho prijatí najprv porozmýšľajte. Ak si obstaráte amulet alebo talizman, nikdy ho nedarujte ďalej, ani s dobrým úmyslom, u ďalšej osoby nebude fungovať a v rukách odborníka sa môže stať veľmi účinnou zbraňou proti vám. V tom prípade ho radšej zničte.
Ak som vás inšpirovala na malú exkurziu do vašich osobných pokladov, som presvedčená o tom, že určite medzi nimi nájdete aspoň jeden predmet, ktorý vám ako amulet poslúžiť môže.
Autor: Svetlana


Mágia sviečok

Sviečky

SVIEČKY ANJELISviečky pic007Sviečky candles_11
 
Mihotavé svetlo vonnej sviečky je jeden z najjednoduchších a napriek tomu jeden z najokúzľujúcejších spôsobov ako si navodiť krásnu, príjemnú a voňavú atmosféru okolia. Už v dávnej histórii ľudia pálili vosk pri náboženských obradoch a rituáloch na zvýraznenie dôležitosti, vyjadrenie rôznych symbolov, či na zdôraznenie čistoty a oslavu nejakej udalosti. Dodnes sa plameň sviečky považuje za najromantickejší zdroj svetla. Kúzlo sviečok je neodolateľné. Naladí vás na kľudnú atmosféru, povznesie ducha a zbaví vás stresových myšlienok. Každý z vás určite pozná tú euforickú náladu, ktorú zrazu pocítite pri zapálených sviečkach. Ale sviečky majú aj inú schopnosť. Pomáhajú očisťovať priestor, aj vás samotných, od zlých energií, prinášajú do tmavých kútov obydlia pozitívnu energiu a zbavujú negatívnej. Sviečky majú aj svoj výtvarný potenciál. Rôzne tvary sviečok evokujú rôzne pocity. Rovnako aj rôzna vôňa sviečky. Plamienok sviečky by ste nemali sfúknuť ústami, pretože si odfúknete šťastie.

Ešte môžu byť aj čakrové sviečky, ktoré sú rozlíšené podľa farby nasledovne :
čakry
Sviečky vianoceBiela – korunná čakra
Sviečkovanie sa robí na čele, alebo medzi 6.-7. krčným stavcom. Hlavne pri bolestiach hlavy a upchatých nosných dutinách.

SVIEČKYrustik-ovocie-visnaČervená – 1. a 2. čakra , koreňová čakra
Sviečku umiestnime pod kostrčový stavec /kríže/. Odstraňuje bolesť podbruška, zlatej žily, kŕčových žíl. Touto sviečkou liečime aj chrbticu a tiež aj zápal močových ciest a vaječníkov. Liečime ňou aj miesta s nedostatkom energie – /tam, kde je studená pokožka/ na ľubovoľnej časti tela.
Meridiány: opasku, žalúdka a jinový pätný.

SVIEČKA čiernatn_IT3172-03_1Čierna – 5. čakra, antičakra
Liečenie depresii, problémov spojených s uhranutím a zlorečením. Snažíme sa o likvidáciu pocitu strachu.

Sviečky rustik-ovocie-levand-webFialová – čakra tretieho oka
Sviečkovanie sa robí v strede čela. Vyjasnieva sa myseľ /činnosť hypofýzy/ , zlepší sa intuitívnosť, strácajú sa migrénové bolesti hlavy a zápal čelových dutín.

SVIEČKA kava-hneda-webYHnedá – 1. a 3. čakra
Meridiány: opasku, riadiaci, srdca, osrdečníka, žalúdka, sleziny, pankreasu.

SVIEČKY Rustic-more-modre-piesokModrá – 2., 5. a 6. čakra, čakra hrdla
Sviečkuje sa v priehlbinke pod krkom, alebo podľa potreby. Modrá farba pôsobí ukľudňujúco na nervový systém, napomáha pri liečení uší, dutín, mandlí, štítnej žľazy, priedušiek a tiež znižuje horúčku. Lieči zápaly a upchaté dutiny.
Meridiány : pľúc, obličiek, močového mechúra, sleziny, pankreasu, počatia, žalúdka, žlčníka, tenkého čreva a riadiaci meridián.

Sviečky rustik-ovocie%20pomaranc%20webOranžová – 2. čakra, hara čakra
Sviečkovanie sa robí cca 10 cm pod pupkom. Liečia sa tu ženské aj mužské pohlavné orgány, ako je zápal vaječníkov, prostaty, liečenie impotencie a frigidity, hormonálne poruchy. Meridiány : slezina, pankreas, žalúdok, obličky, močový mechúr.

RužováSVIEČKY Duet-web
Vhodné sú na žalúdok.

SVIEčKA SIVArust_pyramida_ryhovana_orezSivá
Obsahuje 31 liečivých bylín.

Sviečky romatnic%20cervena%20webSvetloškoricová – 1. a 3. čakra
Meridiány: riadiaci, jinový pätný, osrdečník, žalúdok, slezina, pankreas.

sviečky flora zelenaSvetlo zelená – 2, 3, 4. čakra , srdcová čakra
Sviečku umiestnime na prsnú kosť, alebo do pupka, alebo od zadu /srdce/.Tu sa prevádza duševné liečenie vo vzťahu k láske, ale tiež sa tu lieči astma , alergie a srdce.
Meridiány : riadiaci, žalúdok, pečeň, obličky, močový mechúr, slezina, pankreas, srdce, osrdečník, žlčník.

SVIEčKY romantic hneda webTmavoškoricová – 1,2,5. čakra
Meridiány: slezina, pankreas, žalúdok, hrubé a tenké črevo, obličky, močový mechúr, riadiaci meridián a meridián počatia.

Sviečky sosnaTmavá zelená – 5,6. čakra
Sviečkujeme v pupku, alebo pod pupkom.
Meridiány: obličky, močový mechúr.

OHEŇ


Ó, svätý oheň!Očisti ma od všetkého zla,

spal  všetko nedobré, čo ma obklopuje,
daj mi silu, moc i vôľu,
nech si vytvorím dobrý osud.
Staň sa!
(z knihy Magická energia sviečok)





ZDROJ:

Komentáre (17)

17 thoughts on “3. Mágia

  1. Je naozaj dolezite vediet, ako ziadat. Ja som si ziadala, aby som mala vela zakaznicok.Stalo sa . Ale predaj takmer ziadny. Po precitani jednej knihy som ziadala inak. Ziadala som, aby ku mne chodili zeny, ktore hladaju prave to, co ponukam a maju dostatok financii, aby si to kupili. Ono to funguje. Zakaznicok mam sice menej, ale predaj ide vyrazne hore.

  2. Hi Angie :-8
    Very nice blog professionis. Meministi me adhuc angelum
    Habeas veri in singulis et omnibus impleta tibi opus est angelus name meruisti proprius si miseris mundi – ad angelum lucis vehiculum.
    Et ultra vobiscum tueri angeli caeli, et angelus tuus pennas conservet malorum suscipit possint auxilium.
    Angie benedicta – Gratias
    Ramon tua grata

  3. Dear Ramon :)

    Optime enim pulchros sermones me tetigit lacrimas … yes retineo et scio quid rei … Gaudeo te iuvare possim in mature :D
    Quid agis quam vivis, quod accepit recens ?
    Quibuscum alis angeli Amavit, gratias ei.
    Scribe cmuk si tempus, semper iuvat :)
    ————-
    Mgr. Janka Angel Payer – ANGEL´S … +421 903 428 052

    http://www.anjeli-liecenie-vestenie.sk/

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s